103. Rozbité myšlienky

Ležím na gauči v našom byte, v teplákoch a čiernom tielku, prikrytá paplónom až po uši. Pozerám na čistulilinké okná bez záclon, výsledok mojej práce, s ktorou som nadmieru spokojná. Na biele steny, nenápadnú jazvu, ktorá zostala na strope po tom, čo sme zhodili stenu oddeľujúcu kuchyňu a obývačku, na veci rozhádzané po kuchynskej linke, rezne a paradajkový šalát ešte od obeda. Je mi tak dobre, tak dobre. Niekto mi niekde povedal, že teraz prežívam najšťastnejšie obdobie v živote. Vôbec sa nepamätám, kto a kde to bolo. Iba viem, že sa to stalo. Môj chlap leží vedľa mňa a kašle takým strašným kašľom, až mám strach, že vykašle von celé pľúca. Horúce čelo a na nohách trčiacich spod paplóna žiadne ponožky. Chvíľu niečo pozerá, potom prepne na iný kanál a tak stále dookola. O chvíľu sedí pri sporáku, hlava strčená v hrnci s harmančekovým čajom, prikrytý uterákmi. Mama mi telefonicky radí, vraj mu mám na hrudník priložiť horúcu bravčovú masť, aby sa mu prehrialo vnútro. Skúšam to teda, ale bez väčšieho úspechu. Dosiahla som akurát to, že vonia ako oškvarka a mám zababrané uteráky... *** Cítim sa unavene. Líham si o deviatej, už nevládzem ani čítať, vstávam spolu s východom slnka, čo sa tisne dnu cez škáry v žalúziách, a potom celý deň zívam. Presne tak, ako to dievča čakajúce na chodníku na zelenú, ktoré som videla dnes ráno z auta. Sediac pri počítači snívam o teplej posteli a paplónoch voňajúcich po aviváži. Zase raz mám obdobie, keď nedokážem čítať a pozerať nič inteligentné, iba lenivo konzumujem obsah módnych biblií a lacných paperbackov. Dlho ležím vo vani, telefonujem a riešim v hlave krachujúce vzťahy mojich známych. Dlho si lakujem nechty lakom vo farbe slivkového lekváru, dlho si umývam zuby pozerajúc pri tom stále do zrkadla. Dlho pijem bielu kávu zo zeleného hrnčeka. Dopíjam ju takmer studenú. *** Dlho sa v obchode rozhodujem, čo si kúpim. A  napokon si vyberiem, zaplatím, zabalím nákup, zívajúc si na polceste uvedomím, že mi niečo chýba. Modrý fascikel s podkladmi do práce!!! S certifikátom o absolvovaní školenia, s prihláškou, s kadečím. Nabitý mojimi osobnými údajmi a údajmi o spoločnosti, v ktorej pracujem. V tichosti zahreším, zvrtnem sa na opätku a utekám nazad do drogérie dúfajúc, že som ho nechala práve tam. Predstavujem si, ako to oznámim v práci. Že cestou zo školenia som certifikát o jeho absolvovaní spolu s inými dôležitými / dôvernými firemnými informáciami niekde stratila (naozaj celkom neplánovane). Vletím do drogérie ako víchrica a vrhám zúfalý pohľad na “esbéeskára”. Pomáha mi hľadať. Môj modrý fascikel leží na zemi hneď vedľa palety s make-upom, ktorý som si strašne dlho prezerala a skúšala takmer všetky jeho odtiene. Nakoniec som si kúpila celkom iný. Dráma sa teda nekoná. Mám aj make-up aj všetky dokumenty. Ten kameň, čo mi spadol zo srdca, museli počuť na celej ulici. *** Teším sa na teplé dni, keď budem po uliciach behať iba v tričku, džínsach a balerínach. Alebo v sukni a sandáloch. Teším sa na bicykel, ktorý o chvíľu vytiahnem, a moja prvá jazda bude smerovať k letisku, aby som si vychutnala štartujúce lietadlá. Teším sa na môj rozkvitnutý balkón, na Rybník a na repkové pole (?), ktoré uvidím zo všetkých okien nášho bytu. Na citrónovú, jablkovú a punčovú zmrzlinu. Na mojito s Katkou niekde na terase. Na historky z jej života. Na nové knižky. Na more. Na chvíľu, keď si sama sadnem za volant a otvorím strešné okno na našom aute. Na dlhé rozhovory s mojím chlapom. Pri víne. Na nákupné popoludnia so sestrou. Na grilovačky a opekačky. Na cestoviny s kuriatkami a parmezánom. Teším sa na všetko.

102. 09/03/2010

Poviem vám, šoférovať auto je fakt ťažké. Krútiť volantom, skákať zo spojky na plyn, na brzdu, preraďovať hore dole, pozerať do spätných zrkadiel, nezabudnúť na smerovku, všímať si, či neprekračujem dovolenú rýchlosť, zároveň sledovať dopravné značky a ešte aj cestu pred sebou, je zatiaľ nad moje sily. Úprimne. Môj chlap sa tomu iba smeje. Vraj, čo chcem, keď celá moja vodičská minulosť sa rovná cca trom hodinám stráveným za volantom, z toho dvom na cvičisku a sotva hodine v skutočnej premávke. Môj inštruktor sa smeje tiež a nezalamuje rukami ani po mne neziape ako pavián, ako som si to predstavovala pred prvou jazdou. Vraj mám tomu nechať voľný priebeh a zbytočne nešpekulovať. Ale čo mám robiť, keď chcem byť hneď od začiatku dokonalá? Keď som prvý raz vkročila do triedy, prišiel šok. Takmer všetky stoličky obsadené adolescentmi mužského pohlavia, o ktorých pochybujem, že aspoň tretina z nich prekročila dvadsiatku. Zvyšok baby so zelenými stužkami na batohoch. Márne som dúfala, že sa na kurze vyskytne aspoň zopár dôchodcov, alebo žien, čo prekročili prinajmenšom štyridsiatku, aby som sa necítila tak sama medzi tými, čo si už šoférovanie stihli vyskúšať a od otcov, bratov, kamarátov a spol. pochytili aspoň aké také základy. Ja som nepochytila nič, lebo nebolo kde. V našom aute totiž chýba jedna dôležitá vec. Spojka. Inštruktor ma takisto stihol uistiť, že som dávno po zenite: vraj do autoškoly sa chodí v osemnástich, nie v dvadsiatich šiestich, vraj patrím do rizikovej kategórie a jedinou poľahčujúcou okolnosťou je fakt, že nemám dieťa. No tak ďakujem pekne, že som autoškolu stihla ešte pred tým, ako som si nejaké obstarala. To by so mnou už hádam ani do auta nesadol. A tak stále na to myslím. Vo dne, v noci. Ešte aj v snoch podraďujem a každé ráno sediac v aute na mieste spolujazdca na ceste do práce na všetkých križovatkách podvedome brzdím. Môjho muža sa stále dookola vypytujem, na čo je v auto to a ono, prečo musím robiť toto a tamto, načo je to celé dobré a prečo sa do nemá robiť v opačnom poradí. Inštruktora takisto. Mám čakať, príde to samo a potom to odrazu pôjde automaticky, ubezpečujú ma obidvaja. Čakám teda na ten bod zlomu. Skúškami sa to celé neskončí. Hneď po obdržaní tej malej kartičky ma čaká ďalšia úloha: zabudnúť na spojku a radenie a preladiť sa na automat, čo nám stojí na parkovisku pred domom. Naučiť sa jazdiť a parkovať na aute, ktoré je obrovské. Vždy ma chytá triaška, keď s ním máme zaparkovať v Auparku alebo dakde v meste. Dokonca sa nám stalo, že nás na jednom parkovisku vyzvali preparkovať nášho tátoša na miesto vyhradené pre autobusy, lebo príliš vytŕčal do cesty. Mám sa na čo tešiť. Mojou výhodou v tomto smere je aspoň trpezlivý a chápavý manžel. Týmto mu odkazujem, lebo viem, že moje príspevky pravidelne číta, aby sa pripravil na prípadné dramatické situácie a už dopredu si precvičoval hlboký nádych a výdych.