Taká pohodová sobota: nič nemusím, nikam sa neponáhľam, žiadne veľké plány, iba relax. Zobudila som sa pred ôsmou, vtedy už máme v byte horúco, lebo všetky okná sú orientované na východ a slnko sa do nich opiera celé predpoludnie, nevstala som ale, len som sa tak slastne prevaľovala niekoľko minút v posteli, striedavo zaspávajúc a zobúdzajúc sa, s fantastickým pocitom, že je sobota, vonku krásne horúco a voňavo, a ja mám celý deň iba pre seba, môžem ho stráviť, ako len chcem. Kurt Vonnegut a jeho Bitúnok č. 5 sa nehodí k letným ránam, a predsa ho čítam, už som takmer v polovici a páči sa mi to, zvykla som si na jeho štýl, aj vetu Tak to chodí. Keď som tú knihu včera začala čítať, mala som pocit, že toto nie, toto nie je moja literatúra, nič mi to nehovorí, je to chaotické a roztrieštené, nechápem, prečo sa stala kultom, prečo ju tak ospevujú. Ale už si podmanila aj mňa, bez výhrad, neprotestujem, len prijímam jej posolstvo. Čítala som ignorujúc vlastný žalúdok, lebo sa mi nechcelo vstať a urobiť raňajky, nechala som si priniesť iba hustý jahodovo-banánový džús a až oveľa neskôr, bolo možno desať, som konečne vstala.
Chvíľu som sa kochala výhľadom z balkóna, tak rada to robím: pole už úplne ožltlo, vzduch nad ním sa v horúčavách vlní, bzukot múch, mám pocit, že sú všade, moja bylinková mini záhradka, ktorú ľúbim. Nastrihala som si žeruchu, ňou som posypala žemle natreté maslom, sadla som si pred počítač a nechala môjho manžela navariť obed. Bravčové plátky, zemiaky, grilovaná cuketa s cibuľou. V telke čétéčko, automagazín, vravíme si, že ako dobre je urobený, dobré zábery, dobrý strih, má to šťavu, dobre sa na to pozerá. Poobede som si na chvíľku ľahla do postele a zasa zaspala, iba tak ľahučko, občas započujúc nejaký zvuk zvonka, húkajúcu sirénu, lietadlo, susedu, čo mala nahlas pustené rádio hrajúce akúsi taliansku melódiu. Celý deň nič užitočné nerobím a nemám preto výčitky svedomia. Je mi dokonca jedno, že byt nie je vyupratovaný, bolo by treba povysávať a umyť podlahu, vyložiť riad z umývačky, vyprať kvetovanú blúzku, biele nohavice. Možno zajtra, inokedy, dnes nie. Dnes ma čaká ešte vaňa a hŕba rozčítaných časopisov, nalakujem si nechty nejakou letnou farbou, tvár zahalím do lepkavej pleťovej masky, zavolám otcovi, mame, ako sa majú, ako trávia víkend. A možno si pôjdem zašoférovať do mesta, vodičák mám len pár dní, musím veľa cvičiť.
Inak nebudem robiť nič, lebo dnes tu pre nikoho nie som, dnes iba oddychujem.
