V obývačke prítmie, bliká iba televízor, lebo dnes na HBO Jánošík, premiéra. Na stole nové číslo Apetitu, sotva prelistované, Toffifee, kanvica s bylinkovým čajom, už takmer studeným, a dva hrnčeky. Popcorn. Nedeľa večer. Bodka za slnečným víkendom. A ani neviem, ako sa mi presypal medzi prstami.
V sobotu ráno cesta do Topoľčian, užívala som si šoférovanie po takmer prázdnej diaľnici. Až po Piešťany, kým systém v aute nezačal hlásiť nejakú chybu. Auto ani nie dva týždne doma zo servisu. Bála som sa ísť ďalej, za mestom sme sa vymenili s manželom. Zvyšnú časť cesty som presnívala s otvorenými očami, ani neviem, ako sme zaparkovali.
U svokrovcov na obed plnená paprika, kysnutý slivkový koláč. Ako dobre mi padlo najesť sa do prasknutia. Výlet do Nitry. Na Zobor, k Svoradovej jaskyni, k Pyramíde. Zle som sa obliekla, v hrubej mikine sa mi ťažko stúpalo do kopca, pot mi tiekol cícerkom dole chrbtom, bolo mi hrozne horúco, nedýchateľne. Ale hore krásne, pofukoval jemne vetrík, ľudia posedávali len tak na kameňoch, na tráve, a odpočívali, kochali sa výhľadom na mesto. V tej chvíli by som si najradšej na trávu rozprestrela kockovanú deku, vybalila z plecniaka koláče a termosku s čajom, sladkosti. Piknik nad Nitrou. To by sa mi páčilo.
Večer príjemne unavení, pred televízorom, v ktorom niečo bezduché, popíjali sme víno. Bolo nám veselo, debatovali sme nahlas o všetkom možnom. S Maťkou sme sa prehrabávali v jej šatníku, v topánkach. Žehlenie vlasov, make-up, lepenie mihalníc. Ako bezstarostne. Bezproblémovo. Iba trpko v ústach z vína, ale to nevadí. Vekový rozdiel medzi nami som necítila. Akoby som mala o desať rokov menej. Akoby sme boli spolužiačky. Mám ju rada. Tú jej bezprostrednosť.
