Ešte stále čítam Homo asapiens a jedna pasáž z tejto knihy ma preniesla do detstva. Keď som sa pravidelne zobúdzala na zvukové znamenie Slovenského rozhlasu, keď nám mama každé ráno obetavo pripravovala raňajky a desiatu do školy. Robievala to, aj keď už dávno nemusela - chodili sme na strednú a vedeli sa vychystať samé. Keď som v pondelky ráno o štvrtej cestovala na internát do Bratislavy, aj vtedy ma na stole čakal krajec chleba, na ňom úhľadne poukladané kolieska salámy a pohár sladeného čaju. Dnes čaj zásadne nesladím a v poslednom čase raňajkujem postojačky niekde na trase medzi kuchyňou a spálňou. Rada na tie časy spomínam.
Dvadsiaty október, jeden z mnohých. Chladný, zamračený deň. Môj brat má dnes narodeniny, ešte som nestihla blahoželať. Sestre v pondelok vyberali na tvári štyri znamienka. Volala mi, že vyzerá ako po plastike. Opuchnutá. Janko šiel behať, tak som doma iba s Veronikou. Stále je mi zima, aj keď sa v byte už niekoľko dní kúri. Na balkóne sa vlní od včera zavesené prádlo, stôl zaprataný kuchynským neporiadkom, treba naložiť umývačku. A vyniesť smeti, umyť kúpeľňu. Treba poliať kvety. Orchideu, čo som si kúpila na meniny, aj tú nedávno presadenú do väčšieho črepníka. Dojesť biele jogurty, na ktorých svieti dátum spotreby dvadsiaty druhý október. Môj pomyselný zoznam povinností, ktorý denne nosím v hlave a podľa potreby stále obmieňam a prispôsobujem.
Teraz sotva deväť stupňov, fúka ľadový vietor, vrátila som sa z prechádzky s takými zmrznutými rukami, že som nedokázala ani otočiť kľúčom v zámku. Janko zatiaľ navaril obed, v tichu, kým Veronika ešte naobliekaná spí v kočíku zaparkovanom v prítmí chodby, si vychutnávam pečené mäso s olivami. Mám chuť na horúci čaj, na ten roiboos, čo môj muž minulý týždeň priniesol z čajovne v Banskej Štiavnici spolu s fialovým medvedíkom naplneným sušenou levanduľou. K takémuto ponurému popoludniu sa jednoznačne hodia čaj a zapálené sviečky vyžarujúce príjemné mäkké svetlo, ktoré pohládza dušu. Niečo sladké plus dobrá kniha. V sobotu som si opäť nejaké knihy kúpila v obľúbenom kníhkupectve. Spolu so štýlovým diárom na nasledujúci rok, veď v kalendári pomaly koniec októbra. Už len čakám, kedy sa zjavia v televízii a časopisoch prvé vianočné reklamy, aby som vedela definitívne, že čoskoro sa prehupneme do nového roka.
štvrtok 20. októbra 2011
150. Deň ako každý iný
Ešte stále čítam Homo asapiens a jedna pasáž z tejto knihy ma preniesla do detstva. Keď som sa pravidelne zobúdzala na zvukové znamenie Slovenského rozhlasu, keď nám mama každé ráno obetavo pripravovala raňajky a desiatu do školy. Robievala to, aj keď už dávno nemusela - chodili sme na strednú a vedeli sa vychystať samé. Keď som v pondelky ráno o štvrtej cestovala na internát do Bratislavy, aj vtedy ma na stole čakal krajec chleba, na ňom úhľadne poukladané kolieska salámy a pohár sladeného čaju. Dnes čaj zásadne nesladím a v poslednom čase raňajkujem postojačky niekde na trase medzi kuchyňou a spálňou. Rada na tie časy spomínam.
Dvadsiaty október, jeden z mnohých. Chladný, zamračený deň. Môj brat má dnes narodeniny, ešte som nestihla blahoželať. Sestre v pondelok vyberali na tvári štyri znamienka. Volala mi, že vyzerá ako po plastike. Opuchnutá. Janko šiel behať, tak som doma iba s Veronikou. Stále je mi zima, aj keď sa v byte už niekoľko dní kúri. Na balkóne sa vlní od včera zavesené prádlo, stôl zaprataný kuchynským neporiadkom, treba naložiť umývačku. A vyniesť smeti, umyť kúpeľňu. Treba poliať kvety. Orchideu, čo som si kúpila na meniny, aj tú nedávno presadenú do väčšieho črepníka. Dojesť biele jogurty, na ktorých svieti dátum spotreby dvadsiaty druhý október. Môj pomyselný zoznam povinností, ktorý denne nosím v hlave a podľa potreby stále obmieňam a prispôsobujem.
Teraz sotva deväť stupňov, fúka ľadový vietor, vrátila som sa z prechádzky s takými zmrznutými rukami, že som nedokázala ani otočiť kľúčom v zámku. Janko zatiaľ navaril obed, v tichu, kým Veronika ešte naobliekaná spí v kočíku zaparkovanom v prítmí chodby, si vychutnávam pečené mäso s olivami. Mám chuť na horúci čaj, na ten roiboos, čo môj muž minulý týždeň priniesol z čajovne v Banskej Štiavnici spolu s fialovým medvedíkom naplneným sušenou levanduľou. K takémuto ponurému popoludniu sa jednoznačne hodia čaj a zapálené sviečky vyžarujúce príjemné mäkké svetlo, ktoré pohládza dušu. Niečo sladké plus dobrá kniha. V sobotu som si opäť nejaké knihy kúpila v obľúbenom kníhkupectve. Spolu so štýlovým diárom na nasledujúci rok, veď v kalendári pomaly koniec októbra. Už len čakám, kedy sa zjavia v televízii a časopisoch prvé vianočné reklamy, aby som vedela definitívne, že čoskoro sa prehupneme do nového roka.
piatok 7. októbra 2011
149. Čo nové
Pri malej na žiadnu kulináriu nezostáva čas. Keď je Janko v práci a mne nemá kto navariť, stíham maximálne nejakú jednoduchú polievku. Napríklad zemiakový krém.
Nedávno som mala meniny a od manžela som pri tej príležitosti dostala parfém Calvin Klein Beauty spolu s telovým mliekom, na ktorý som si už dlho brúsila zuby. Už na prvé privoňanie je to doslova explózia ľalií. Milujem ju.
Pred pár dňami som si kúpila túto nádhernú orchideu. Dokopy ich už máme tri a veľmi sa z nich teším. Máme totiž všetky okná v byte orientované na východ, to vraj orchideám prospieva. Zrejme to bude pravda, lebo stále kvitnú.
V týchto dňoch na stole nesmú chýbať jablká. Chrípková sezóna na obzore, tak som si dala záväzok, že každý deň zjem aspoň jedno. Poznáte to: An apple a day keeps the doctor away.
Posledné slnečné dni babieho leta som takmer celé trávila vonku.
Dnes sa ale riadne ochladilo. Vonku máme sotva desať stupňov, prišiel čas na teplú čiapku a rukavičky.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)