Sobotno-nedeľne

Marec sa mi presýpa pomedzi prsty, akoby som naň nestačila reagovať, riešim maličkosti všedných dní. Príliš sa na ne zameriavam. A večery trávim bezcieľnym pohybom po internete, akoby zo zotrvačnosti preklikávam medzi známymi stránkami, trávim dlhý čas prezeraním si inzercie, to ma teraz baví. V knižnici minimálne desať nových, ešte neprečítaných kníh, no neviem sa k nim dostať, neviem sa prinútiť otvoriť ich a začítať sa do príbehu. Na nočnom stolíku zasa štós starých čísel časopisu Zdravie, čo som si vzala od mamy. Aspoň do tých priebežne nakukujem a čítam si články o výžive, tie ma fascinujú. Veľa času trávim v kuchyni – varením alebo jej upratovaním. Niekedy už mi vadí aj to večné nakladanie a vykladanie umývačky alebo umývanie drevenej dosky na krájanie a nožov pod tečúcou vodou. Ale rada varím. Teraz väčšinou len príkrmy pre Veroniku a obedy pre mňa samu, lebo J obeduje v práci. Dnes iba brokolica varená v pare, s mozzarellou. Krátko pred poludním som bola s malou na nákupe v potravinách urobiť menší nákup na víkend. Jogurty, pečivo, šunka, syr, sladkosti. Hádžem do košíka, čo mi napadne (a čo uveziem v kočíku). Vonku je krásne, teplo, bezvetrie. V stánku s ovocím a zeleninou pozerám bylinky zasadené v črepníkoch, kus za dve päťdesiat, a premýšľam, či mám sadiť semienka, alebo je lepšie kúpiť si takéto bylinky a udržiavať ich pri živote až do jesene. Nekúpila som ich. Musím nad nimi ešte chvíľu premýšľať. Cestou domov pojedám margotku a v duchu si nadávam kvôli mojej závislosti na sladkom, ktorú stále ospravedlňujem dojčením. Veronika hompáľa nôžkami obutými v nových, zelených papučkách s drakom, a obžúva rožok. Z rozhlasu znie Elán a následne akási pani číta oznamy. Vraj detská lekárka nebude nasledujúci týždeň ordinovať a zastupuje ju lekár v Rovinke. Komusi sa stratil pes, nálezcovi prináleží odmena. Elektrárne sa chystajú robiť odpočet. Ešte obligátne zopakovanie, koniec oznamov, rozhlas konečne stíchol. Začína sa víkend a ja to vlastne ani nevnímam. Pokojné dni trávené doma s Veronikou, len sem tam narušené nejakým výletom do mesta, mi všetky prídu ako sobotno-nedeľné. V poslednom čase si uvedomujem, že to milujem. Už to nie sú nestíhačky, zhon a stres, už zvládam domácnosť aj dieťa sama. Naučila som sa zadeliť si upratovanie do jednotlivých dní v týždni, varím rýchle a jednoduché jedlá. Všetko robím s Veronikou za zadkom. Keď som v kúpeľni a umývam si zuby, krémujem tvár alebo dávam oblečenie do práčky, sedí v kresielku alebo kočíku a pozoruje ma. Keď varím a upratujem kuchyňu, hrá sa bezpečne pripútaná v jedálenskej stoličke. Keď utieram prach alebo polievam kvety, lozí si po svojom veľkom „koberci“ zostavenom z  puzzle štvorcov. No a keď vysávam, sedí v kočíku zaparkovanom v tej miestnosti, v ktorej momentálne som. Funguje to. Zaspáva zavesená na mne v nosiči mei tai, kým ja chodím po izbách a spievam jej, alebo poskakujem na fitlopte a surfujem na internete. Zrazu sa mi tá materská nezdá taká nezvládnuteľná. Ja si fakt užívam ten pokoj. Každodennú všednosť. Dozrievam a mám ten pocit rada.