Rozcestované leto

Leto v plnom prúde. Slniečko svieti, kde tu búrka, alebo hríbový dáždik, práce na poli po žatve ešte neskončili. Predminulý predĺžený víkend sme strávili sčasti u J. starej mamy vo Zvolene, prespali sme u nej iba jednu noc, ale bolo veľmi fajn. Veronika ju videla po druhý raz v živote, ten prvý si určite nepamätá, vtedy mala iba necelé dva mesiace. Boli sme prekvapení, ako si rozumeli. Aj bez slov. Prastará mama ju nosila, vodila po byte za rúčku, ukazovala jej kadečo zaujímavé a dostala od nej rozkošné žlté kuriatko. Plyšové. V piatok sme sa pobrali k J. rodičom do Topoľčian, kde sme zostali až do pondelka. Niekoľkokrát sme s Veronikou boli na detskom ihrisku Margarétka, prejsť sa popri rieke, v nedeľu sme si urobili výlet na Ranč pod Babicou, kde sme posedeli pri kofole so známymi a pozreli si zvieratká v minizoo. 

Sme rozcestovaní. Minulý týždeň sme si síce kvôli V. očkovaniu dali pauzu, ale už tento týždeň v piatok opäť vyrážame. Najskôr na Kysuce k dekovcom, pradedkovcom, na hríby, potom na pár dní do Tatier, odtiaľ k svokrovcom do Topoľčian, na chvíľku domov a potom zasa na chalupu do Rybníka. Juchú! Držte palce, nech sú naše cesty bezproblémové a plné pohody. Krásne leto, práve sme v polčase prázdnin, tak si užívajte, kým sa dá:-)

Kde nájsť čas?

O tom, že materská dovolenka nie je dovolenkou, sa baviť nemusíme. Odkedy sa Veronika narodila, stále sa u mňa v istých vlnách objavuje akýsi splín, z ktorého pramení moja občasná podráždenosť a nervozita. Vlastne dúfam, že iba občasná. Chytá sa ma po dlhých večeroch a nie a nie sa jej do noci zbaviť. Premýšľam, keď neviem spať. Na jednej strane Veroniku nevýslovne milujem, som najšťastnejšia na svete, že ju máme, no na strane druhej mi zúfalo chýba jedna veličina. ČAS. Čas pre seba samu. Čas pre nás dvoch. Čas na domácnosť, no ten jediný nie je až taký podstatný.

Po narodení dieťaťa sa začne všetko krútiť len okolo neho. Ako vír. A ja mám pocit, že ten môj vír ma do špiku kostí pohltil a už nejde uniknúť, nedá sa. Stredobodom môjho vesmíru sa stalo dieťa, ktoré nemilosrdne vytlačilo na okraj všetko ostatné vrátane partnerského vzťahu a spoločných záujmov. Večery trávim v spálni pri malej namiesto toho, aby som s J. pozerala nejaký dobrý film, hrala hru alebo aby sme bezstarostne klábosili hoc aj o nepodstatnostiach pri pohári vína. Strašne mi to chýba. Postieľku máme totiž prirazenú k manželskej posteli, chýba jej bočnica a Veronika po uspaní večer ešte niekoľkokrát preberie a lezie tichučko po posteli smerom k dverám. Aby z postele nespadla, musí byť niekto v miestnosti spolu s ňou a doslova strážiť. Alebo ju dáme do postieľky a tú zabarikádujeme naskladanými paplónmi. Tie ju pri lezení zastavia a začne plakať, čo však znamená, že mama musí dobehnúť od rozpozeraného filmu a niekoľkokrát za večer dieťa opakovane uspávať. Z filmu nemá nič. No tak či tak, dni, keď malá zaspí ešte pred ôsmou, by som mohla porátať hádam aj na prstoch jednej ruky. Nepreháňam, Veronika je najčastejšie hore tak do pol desiatej, do desiatej, občas aj dlhšie. Ak zaspí pred siedmou, zvykne sa ešte okolo desiatej minimálne na hodinu zobudiť.  A práve ten jej komplikovaný spánok je príčinou nedostatku môjho času. Celý môj deň sa krúti okolo nej, je veľmi náročné dieťa, nedokáže sa pohrať sama, stále vyžaduje moju pozornosť. Verte mi, s láskou a odhodlaním učiť ju nové veci sa jej celé hodiny venujem, ale večer som už taká vyčerpaná, bez energie, že sa teším iba na to, kedy zaspí a ja sa zastavím. Prečítam si knihu. Pozriem film. Nalakujem nechty. Poležím si vo vani. V pokoji si vypijem čaj. Mám ešte pokračovať?

Domácnosť je tiež kapitola. Mám rada poriadok, nie sterilný poriadok, kde by ste ani pod mikroskopom nenašli v byte zrnko prachu, ale obyčajný poriadok, keď sa veci majú svoje miesto, je povysávané, vytreté a na policiach neleží vrstva prachu. V upratanom byte sa cítim príjemne, spokojne. Neviem sa zmieriť s tým, že to teraz nejde. Upratuje sa  za pochodu. Len to nevyhnutné, čo sa musí. Čo bije do očí. Nie je kedy upratať chladničku, vyčistiť rúru. S Veronikou mi aj vysávanie trvá pol dňa, kúpeľňu kvôli chemikáliám v jej prítomnosti čistiť nemôžem.

Riešenie? J. je väčšinou celý deň v práci, rodičov mám na opačnom konci Slovenska a obaja ešte pracujú. Takže som na to sama. Možno si teraz  poviete, že čo sa vlastne sťažujem, veď mám len jedno dieťa a nie tri! Nechápte prosím tento príspevok ako moju sebaľútosť a sťažovanie sa, ja sa s vami chcem len podeliť o moje pocity vrátane splínov. Nechcem sa rúhať, svoje dieťa milujem nadovšetko na svete a dala by som mu zo seba aj to posledné. Len sú aj dni, keď už nevládzem, nezvládam sama seba a potom som zlá, J. by povedal, že agresívna. Niekedy mu totiž závidím. Na jednej strane viem, že to má ťažké, veď prebral finančnú zodpovednosť za celú rodinu, to nie je sranda, no na strane druhej nestratil sám seba. Keď chce, pozrie si dobrý film. Prečíta časopis. Poleží hodinu vo vani. Ide si zabehať, zabicyklovať. Jednoducho má čas na seba, svoje aktivity.

Nie je všetko iba čierne alebo biele. Vravím si, ešteže malá spí aj cez deň. Spí síce iba raz, stále sa budí, opäť ju treba viackrát uspávať, ale trochu času mám. Niekedy ho musím „premrhať“ varením, niečo urgentne upratať, vyriešiť, ale snažím sa využívať ho hlavne sama pre seba a rýchlo si niečo prečítať, v pohode a bez neustáleho mama mama  si vychutnať obed, posurfovať po internete alebo písať príspevky na moje blogy.

Všetko trvá len chvíľku. Aj toto prejde. Z malých budú raz veľkí a ja budem len spomínať na obdobie, keď som nemala čas. Vidím veľa starých ľudí zhrbených posedávať na lavičkách, pomaly kráčať po uliciach, hodiny tráviť doma pri zapnutej televízii či rozhlase. Sú osamelí. Nudia sa a je im smutno. Majú more času. Oni sa na rozdiel odo mňa zasa pýtajú, čo s ním.

Po žatve

Horúčavy konečne aspoň trochu ustali, ako tak úspešne sme ich prečkali ukrytí za zatiahnutými žalúziami, pri bzučiacom ventilátore v bezpečí nášho bytu. Každé ráno sme sa tešili na noc, keď dnu prúdil o niečo príjemnejší vzduch ako cez deň, prípadne sa nám pootváraním všetkých okien podarilo urobiť v byte aspoň vánok, keď už nie rovno prievan. Celý týždeň sme však sedeli doma, iba v utorok sme vybehli s mojou mamou do Ikey a Avionu, no a podvečer do Ružinova na návštevu k sesternici. Na krátke prechádzky sme kde tu chodili skoro ráno alebo neskoro večer, ak sa dalo. Pravdupovediac, bol to týždeň na figu. Iba sme prečkávali. Dnes je ale príjemne teplo, hádam ani nie tridsať. Pole pred oknami máme zožaté, podmetené, v posledných dňoch sme z balkóna často pozorovali pracujúce kombajny, za ktorými mizli celé lány obilia. Chýba dážď, veľmi chýba. Vidím to na trávniku pred domom, čo je spálený od slnka, na prašných víroch tvoriacich sa na poli, na popukanej zemi. Kvety na balkóne zalievam dvakrát denne, aj tak sú presušené, bez života.

V telke bežia správy, cez otvorené okná ich počuť z viacerých bytov naraz. Na večeru chlieb vo vajci s kečupom, menší neporiadok v kuchyni, nevynesené smeti, na ktoré sme zabudli. Na chladničke magnetkou pripnutý obrázok, haky baky, čo na papier načarbala Veronika, ktorá momentálne objavuje čaro farbičiek, v obývačke porozhadzované hračky. Mám chuť na ľadový nanuk, na niečo osviežujúce z chladničky. Zajtra sa chystáme na nákup potravín a drogérie a ja sa celkom teším na chodenie medzi plnými regálmi, zoznam je už napísaný. Pôvodne sme plánovali stráviť predĺžený víkend mimo domova – vo Zvolene u J. starkej a na chalupe v Rybníku, no Veronike tečú soplíky, je trochu prechladnutá, tak sme sa rozhodli naše plány posunúť o jeden týždeň a tento víkend zostať radšej doma. Má byť chladnejšie a daždivo. Tak nech je! Ja sa na dážď už veľmi teším. Pootváram okná dokorán a vychutnám si ho.  

Z narodeninovej oslavy

Je to láska

Horúčavy ma roztápajú, unavujú, nemám ich rada. Výnimkou sú iba dovolenky pri mori, tam ich dokážem tolerovať. Doma mi stačí príjemných dvadsaťpäť stupňov. Tieto dni sú na mňa príliš. Nežijem. Len dýcham a prečkávam. Ale tento víkend je iný.

Veronika má prvé narodeniny, veľká oslava bola včera, pokračovali sme aj dnes. Som vďačná za príjemnú spoločnosť, za krásne darčeky, za radosť, čo priniesli. Nostalgická nálada, skrývam slzy dojatia, prehrávam si v mysli ako film prvý júl minulého roka, dni strávené v pôrodnici, prvé dni doma s maličkým uzlíčkom radosti. Čas tak strašne rýchlo plynie. Bojím sa ho a zároveň sa teším na toľko krásnych chvíľ, ktoré ma ešte určite niekde čakajú. Veď ich zažívam denne.