Apríl u nás

Perie sa vo veľkom všetko, čo sa oprať dá: bundy, zimné oblečenie, vankúše, koberčeky, hračky, aj papuče. Veď je jar!

Obvyklý "poriadok" v našom detskom kútiku.

Zasa čítam debut  M. Hvoreckého a stále sa mi páči:) Koľký raz už?

Nové. Jednoduché, pohodlné. Krásna farba.

Vonku je nádherné počasie a tak sme skoro stále niekde na ihriskách, pieskoviskách, lúkach.Vidíte ten spokojný úsmev?

Každá piata žena

Všimla som si ju pred pár týždňami. Určite sú na našom sídlisku noví, inak by som ich registrovala - mám pamäť na tváre a ženu s dieťaťom starším od Veroniky o pár mesiacov by som len tak neprehliadla. Prvý raz sme sa stretli na ihrisku. Boli sme tam samy, keď prišla aj so Sofinkou. Snažila som sa spočiatku nadviazať s neznámou kontakt, ale napokon sme zostali iba pri výmene informácií typu ako sa volá a koľko mesiacov má dieťa. Popravde, niečo ma na nej znervózňovalo a nevedela som prísť na to, čo to je. Potom mi pomohla v obchode s dverami, keď som nevedela dostať von kočík. Pravidelne ju stretávam na trase potraviny-sídlisko. Vždy bez kočíka, dcérku vedie za ruku.

V pondelok som ju zasa stretla. Ako obvykle viedla malú za ruku a snažila sa pozerať niekam preč, len nie na mňa. Ľavé líce spuchnuté, oko privreté, pod ním veľká modrina. "Toto muselo poriadne bolieť", pomyslela som si a pri otváraní dverí do obchodu som začula predavačku ako hovorí: "Pád zo schodov, no to určite!"

Odvtedy mi neschádza z mysle. Dnes prišla na ihrisko opäť. Ani niekoľko vrstiev prácne naneseného make-upu však dokonale neskrylo modré líce. Premýšľala som, či si to niektorá z mamičiek na ihrisku všimla tiež. Možno ani nie, veď dotyčná stále behala za malou alebo si sadla na lavičku tak, aby mala ľavé líce odvrátené. Inak, už viem, čo ma na nej vtedy a v podstate stále tak znervózňuje. Vyžaruje z nej strašná úzkosť. Je napätá ako struna, plachá ako laň, uhýba pohľadom, klopí oči, bojí sa ľudí. A ešte jednu zvláštnosť som si všimla: Kým jej dieťa je poobliekané od hlavy po päty v značkových veciach, ona je naopak odetá vždy viac ako skromne. Stále v rovnakých pre ňu  priveľkých teplákoch s párajúcim sa lemom, ktoré toho už veľa zažili, športovej bundičke a ošúchaných, nemoderných topánkach. 

Dnes stále pozorovala svoj mobil a keď zazvonil, iba doň nervózne povedala "Hneď ideme.", zobrala malú na ruky a ignorujúc jej protesty doslova utekala z ihriska freneticky opakujúc vetu "Daj pápá." stále dookola, aj keď už bola ďaleko na druhej strane ulice. Nepreháňam. Som presvedčená o tom, že takto vyzerá a takto sa správa obeť domáceho násilia. Poznáte to  - každá piata žena...

Ale vôbec netuším, čo mám urobiť. Nepoznám ju, nemám dôkazy. Neviem, kde býva. Mám to ignorovať a tváriť sa, že som si nič nevšimla?  Alebo zasiahnuť? - A dá sa to vôbec, ak ona nechce?

Čo by ste robili vy? Ja mám v hlave samé otázniky.

Domáca pohoda

Vonku je jarne, aprílovo. Polooblačno a teplo. Sem tam padne kvapka. Naobedovali sme sa, počkáme, kým sa Veronika vyspí a vyrážame niekam von. Užite si víkend!

Bohaté dni

Na zážitky bohaté dni...

- z balkóna som videla na našom sídlisku medzi domami pobehovať líšku (a to cez biely deň, okolo obeda), na poli zasa pravidelne sedávajú labute,
- po zime nám opäť otvorili zmrzlináreň, sezónu som začala kopčekom citrónovej a punčovej,
- od knihovníčky som dostala tri krásne detské knižky pre Veroniku (vyraďovali knihy a ona si na ňu spomenula, tak zopár odložila), od zubárky zasa dve kilá domácich jabĺk na koláč:),
- stretla som sa s kamarátkou a to rovno 2x (!), aj deti sa spolu celkom zahrali (Veronika jej syna zásadne oslovovala Eliška podľa svojej kamarátky a nedala si vysvetliť, že to je chlapček Dávid:-),
- trávime veľa času na detskom ihrisku, pečieme koláčiky z piesku a varíme výživné jedlá z kamienkov  a trávy,
- ušila som sestre k narodeninám dva bodkované obojstranné košíčky na drobnosti,
- osladili sme si život veterníkmi, punčovými rezmi a špicmi,
- upiekla som francúzsky cibuľový koláč a mimoriadne nám chutil,
- zohnala som v Ikei veľmi peknú látku a ušila z nej domáce nohavice pre Veroniku, 
- a teším sa na víkend.

Teraz vonku prší. Úplne tichučko, nečujne. Po tomto daždi sa zajtra všetko zazelená. Vzduch je už teraz presýtený vôňou zeminy. Hneď je moja jarná únava preč.

O sviatkoch

Tento rok sme oslávili Veľkú noc v komornom duchu. Doma, v pokoji, bez šibačiek a  oblievačiek. Iba s malou časťou rodiny. Nevarilo ani nepieklo sa nič tradičné. Miesto toho polievka minestrone, rizoto, tiramisu, francúzsky jablčník, dobré víno. Bola som na veľkonočnom koncerte vážnej hudby v Dóme sv. Martina a potom  v kaviarni s kamarátkami. Nevideli sme sa od septembra. Liečila som si ranu po vytrhnutom zube, ešte stále bolí. Počasie na figu, sneh a veľa dažďa. Podarila sa nám iba jedna malá prechádzka po dedine, aj to až na Veľkonočný pondelok. Nevidela som za celé sviatky ani jeden celý film, ale prečítala pár článkov v časopisoch a začítala sa do knihy od Pavla Hiraxa Baričáka. Nevytvorila som nič kreatívne. Kúpila som si narcisy a dnes putovali zvädnuté a vyschnuté do koša. Zjedla som zopár čokoládových vajíčok a jedného zajaca. Vypila pár pohárov Cara s mliekom a lyžičkou škoricového cukru. Veľa som spala, v poslednom čase bývam hrozne unavená. Lezie na mňa jarná únava?