Uhorková sezóna

Leto je v plnom prúde a povedala by som, že na viacerých mojich obľúbených blogoch pribúdajú príspevky poskromnejšie. Nie som výnimkou. V lete sa mi pri počítači cez deň sedieť nechce a večer už vôbec nie, keďže Veronika chodieva spať až okolo jedenástej a my zaľahneme obyčajne spolu s ňou. Nápadov na príspevky mám plnú hlavu, foťák zasa plný fotiek, ale chuť sadnúť si, roztriediť informácie a písať chýba. Tak to je u mňa každý rok o tomto čase. Aj kreativita ustúpila niekam do úzadia. Jediné, čo som v poslednom čase vytvorila, boli doma šité obliečky na vankúše na gauč do obývačky.

Počasie je pekné, príjemné, žiadne nevydržateľné horúčavy, tak celé dni okrem poludňajšej siesty niekde beháme. Najčastejšie sme na ihrisku, alebo na trávniku pri dome, kočíkujeme mackov a bábiky, kreslíme kriedami po chodníkoch, fúkame bubliny, hráme sa s loptou. Zasa som na balkón vyložila bazénik, tak sa Veronika čľapká aj v ňom, kým si čo to porobím v kuchyni, lebo odtiaľ na ňu vidím. Oslávili sme J. narodeniny, meniny, aj Veronikine druhé narodeniny. Boli torty, koláče, kopec darov. Absolvovali sme už aj nejaké  tie letné výlety, boli sme na čerešniach, na grilovačke u známych s veľkou záhradou, J. berie Veroniku občas na bicykel k Malému Dunaju alebo Zelenej vode, pravidelne chodievame do dediny na zmrzlinu a dokonca sme si konečne po vyše dvoch rokoch bez dieťaťa vyšli na večeru, kým V. bola u mojej sestry. A čuduj sa svete, nič hrozné sa neudialo - keď sme sa vrátili, vysmiate dieťa nechcelo ísť ešte domov!

Toto leto je krásne, pokojné, vyrovnané. Teším sa z toho, ako Veronika krásne rozpráva, ako rastie, aj keď už aj k nám zavítalo nechcené obdobie vzdoru a priznám sa, že udrelo plnou silou. Dieťa má čoraz častejšie nekontrolovateľné záchvaty hnevu a agresie, trieska sa o zem, kričí až stráca hlas, narieka ako o život, hádže na zem veci, kope do všetkého naokolo, udiera, hryzie. Niekedy to trvá iba chvíľku, kým sa mi podarí odvrátiť jej pozornosť inam, ale keď je zlý deň, bojujeme spolu stále. Lebo na všetko kričí "nie", odmieta urobiť čokoľvek a ja neviem, čo vlastne chce a čo nechce, ani ako jej ulahodiť. Univerzálny recept na zvládnutie týchto pekelných stavov neexistuje. Nekričím, nebijem ju, niekedy ju nechám na zemi, nech sa vyzúri, a nezasahujem, inokedy ju vezmem do náručia a iba jej opakujem, že "ja viem, ja rozumiem,..." -  to pomáha asi najviac (aj keď niekedy ju musím pevne držať, aby som jednu neschytala).  Sranda je, že keď niekomu toto opisujem, skoro nik mi nechce veriť, lebo vraj "Veronika je také rozumné dievčatko". No čo už, aj toto je súčasť rozumového vývinu. Všetci sme si tým prešli, len nám dali jednu po zadku a bolo vyriešené.

Krásne leto:)