Keď sa mladšie dieťa dokáže na chvíľu zabaviť samo "ožužlávaním" plyšovej hračky a konečne neodmieta spať v kočíku, ako celý minulý týždeň, človek stihne urobiť kopec vecí.
Obvolať stomatologické ambulancie a nájsť lekára, ktorý urgentne ale citlivo ošetrí Veronikin pokazený zúbok. Dohodnúť termín. Skočiť do lekárne, čo je na konci ulice, a nakúpiť všetko možné na vysušenú detskú pokožku a prerezávajúce sa zuby. Vyvenčiť na bicykli staršie dieťa, zakotviť na terase reštaurácie a dať si jedno latte, kým sa vyhrá na ihrisku. Uvariť jahodový puding k dukátovým buchtičkám (hotovým z obchodu). Vypratať, znova naplniť a zapnúť umývačku. Upratať kuchyňu. Zapnúť práčku a následne vyvesiť jednu várku voňavého prádla. Urobiť girlandu na V. narodeninovú oslavu, ktorá bude v sobotu. Pozisťovať, aká čokoláda sa vlastne dáva do čokoládovej fontány. Odpísať na všetky správy. Poliať kvety. A vysypať smeti. Telefonovať s mamou a mužom. Obrať v záhrade zopár malín. Zahrať sa s Veronikou na obchod, vymaľovať spolu obrázok a pozrieť si rozprávku.
No a večer keď obe zaspia skoro ako už dávno nie, konečne vybrať fotky, ktoré chcem dať vyvolať, požehliť zopár vecí a pozašívať dierky na detskom oblečení.
Všimli ste si, koľko toho stihnete urobiť za jeden deň? Je to celé kvantum činností a dobre vykonanej práce. Aspoň dnes mám taký pocit, no sú pochopiteľne a dni, kedy to nefunguje a na obed sú deti ešte v pyžamách a ja strapatá, neumytá, dom ako po výbuchu... vtedy ma premáha frustrácia a nepokoj. Poznáte to? Vždy si poviem, že si to nebudem všímať, ale aj tak podľahnem vlastnej nálade. Dni ako na hojdačke. Hore a dole, stále dookola.
