Obyčajné dni, nikam neutekám

Práve som uspala Kiku, za oknami sviští vietor. Poriadne ufučaný den to bol. A upršaný, studený. Zavreté v bezpečí domova sme ho v pokojnej rutine strávili takmer celý. Až na svižnú prechádzku do potravín na konci susednej ulice a späť. Rožky, jogurty, cibuľa, párky, údená parenica, kinder mliečne rezy.
Krátke stretnutie s kamarátkou z jogy, ktorú mi lekárka kvôli refluxu zakázala. Škoda veliká, smutno mi za kolektívom, dobrá partia sme boli.
Do večera už len upratovanie, obiehanie kol detí, večera, rýchla sprcha, uspávanie a teraz ma čaká daľšie. A potom konečne kľud a priestor na vlastné záujmy.

Pristihla som sa pri tom, že napriek môjmu sťažovaniu, ako už nevládzem, ako ma kvári sociálna izolácia a deti vytáčajú, materskú si vlastne užívam. Žiadny zhon, nikam neutekám. Uvedomila som si to dnes skoro ráno, ked som sa o siedmej vrátila z odberu krvi u lekára a celý dom ešte spal, hoc v dedine to už žilo a takmer všetky okná svietili. Šuchla som sa pod paplon k zvyšku rodiny a nijaký časový posun sa nás netýkal. Spali sme do deviatej.

Nebáť sa...

Uf, nesmiem pozerať, počúvať, ani čítať správy. Bo potom moc premýšľam a stále viac sa bojím. O seba, blízkych, deti, všetkých naokolo. Kedysi som tu písala, že ked sa nešťastie stane niekde daleko a cudzím ľudom, je to iba štatistika. Odkedy mám vlastnú rodinu, neplatí to. Bolestne prežívam všetky tragédie neznámych ľudí. Známych o to viac. Neschádzajú mi z mysle. Večery a noci sú v tomto najhoršie...

... Pred cca piatimi rokmi som letela z Viedne do Bonnu rovnakou spoločnosťou a rovnakým typom lietadla, ktoré dnes plní palcové titulky novín. Dostali sme sa do hroznej búrky, pre ktorú sa pilot pokúsil najprv núdzovo pristáť v Duesseldorfe, ale letisko bolo uzavreté. Napokon sme šťastne pristáli až vo Frankfurte, no pre neuveriteľnú búrku sme z lietadla ešte dalšiu hodinu nemohli vystúpiť. Nikdy nezabudnem na to, čo tá búrka s lietadlom robila, na ten strašný zvieravý strach o život. Želám si, aby som takýto strach nemusela ja ani moji blízki už nikdy zažiť.

Utorok

Utorok. Slnečný a teplý. Trochu veterný.

Kontrola s Kikou u lekárky. Po mesiac trvajúcom kašli konečne dobre, lieky a inhalácie sa môžu vysadiť.
Môj žalúdok pre zmenu trápi helikobakter, po polroku odkladania liečby antibiotikami udrel v plnej sile a už dva týždne ma ničí. Dala som sa na alternatívnu liečbu mastichou, ale ak nezaberie, budem musieť dieťa odstaviť od materského mlieka a seriozne sa liečiť. Nechce sa mi do toho.
Auto v servise. Prihláška do škôlky odovzdaná. Jarné nákupy oblečenia a obuvi absolvované. Úspešne.

Doma akotak upratané, navarené, kým Kika spí, s Veronikou v kľude obedujeme. Pred telkou.
Úplne obyčajný den. Dobre tak.

Inak, píšem z mobilu, počítač v nedohľadne, tak príspevkov bude asi viac, ale kratších. Pozdravujem. Majte sa pekne.

Jarne

Konečne jar za oknami. V záhrade to  žije, vonia. Lienky všade, kam sa pozrieš. Kvitnú nám narcisy a stromy začínajú pučať. Tak dobre vonku. Iba stáť a dýchať zhlboka.
Na jar ožívam. Mám chuť upratať celý dom, vymiesť poslednú smietku, vyhodiť všetko nepotrebné, prevzdušniť priestor.Celé dni sa hrabať v hline, sadiť a presádzať. Zdobiť, vetrať a veľa prať.
Priniesť si domov živé kvety. Hyacinty mi už odkvitli, zvončeky a tulipány ešte stále na stole.

Technická prestávka

Môj počítač vo veľkom štrajkuje a odmieta spoluprácu, z tohto dôvodu tu asi istý čas nebudem. Verím, že ho úspešne vyreklamujem a nebude to trvať celú večnosť. Pozdravujem a užívajte si marec!