Ako inak, správy z domova

Kika spí, ja si lebedím pri nej v posteli a čakám do tretej. Vtedy ju zobudím a pôjdeme po Veroniku do škôlky. Ako každý deň okrem víkendu...
Dnes som toho stihla ajajáj. Veľa. Ráno som vypravila staršie dietko do škôlky, tam ju už zaviezol tatinko. Raňajky, hygiena, poobliekala som mladšie dietko. Šupla do rúry kuracie stehná na zelenine, popritom narýchlo poupratovala prízemie. Zapla práčku s farebným prádlom. Poupratovala poschodie a vypla upečené stehná. Vyštartovala autom do materského centra na kreatívny kurz pre najmenšie detičky, kde sme však s Kikou nikoho nenašli. Tak sme s ovisnutým nosom aspoň vybehli na poštu a poslali jeden list, vybrali peniaze z bankomatu a šli na nákup do Lidla. Náhradný program. Urobili sme poriadny týždenný nákup, ja som sa potešila nejakým oblečením a hor sa domov.
Pohrali sme sa so psom, ktorý sa už púšťa zubami do trampolíny (okrem iného). Zatiaľ obhrýzol iba zips, ale už ho láka aj všetko ostatné, a ja neviem, ako mu v tom zabrániť, do kelu! Poštárka doniesla zásielku pre Veroniku - ružové šaty ako pre princeznú. Už sa teším, ako sa z nich bude radovať.
Naobedovali sme sa, vyvešala som prádlo, uspala Kiku a zacvičila si s činkami a zopár cvikov na nohy a brucho. Tak a teraz oddychujem.
Dnes ma ešte čaká prechádzka do lekárne po nejaký zvlhčovací sprej do nosa, lebo sezóna suchých nosov a následne soplíkov je tu. No a potom budeme s Veronikou trénovať jazdu na bicykli bez pomocných koliesok, ide jej to báječne. Okúpať baby, večera a pri nej Večerníček, dlhé uspávanie... a potom konečne Verona Šikulová a jej Medzerový plod.

A aby som nezabudla, idem sa vám pochváliť, že ja už mám jeden vianočný darček pre dievčatá schovaný v skrini. A to je ešte len september:)

Majte krásny zvyšok týždňa:)

Škôlka na dennom poriadku

Odkedy je Veronika v škôlke, dni tak utekajú, že ich nestačím rátať. Škôlka... žiadna veľká dráma sa zatiaľ nekonala, na moje veľké prekvapenie. Neviem, či ju mám ešte očakávať, chodí tam už štvrtý týždeň a zatiaľ najväčšia kríza prišla na tretí deň, kedy došlo aj na srdcervúce náreky, že tam už nepôjde a učiteľku dá zožrať dinosaurovi. Našťastie bol piatok a Veron do pondelka na svoj plán zabudla. Nie že by sme škôlku doma neriešili. Riešime ju stále, každý večer, ale emócie slabnú a slabnú a slabnú a tie negatívne sú zrazu neutrálne a preklápajú sa do pozitívnych. Vždy pred spaním, keď je už unavená, rozoberáme, prečo by tam už nešla, čo ju hnevá, čo sa jej nepáči, preberáme to z každéhu uhla, vysvetľujem Veronke, že chodiť do škôlky je jej povinnosť, jej práca, že sa tam veľa naučí, spozná nových kamarátov, zažije kopec zážitkov a dobrodružstiev. A preberáme, čo sa ktorý deň stalo, rozpráva mi, či bola smutná a či plakala do vankúša, či spinkala a či jej chutil obed. Vie, že nie je hanba, keď jej je smutno za mamičkou a vypadne jej slzička. Vie, že keď sa vyspí a zje olovrant, hneď po ňu prídem. Vie, že päť dní v týždni sa chodí do škôlky a dva dni sa oddychuje, vtedy chodíme na výlety a užívame si čas pre rodinu, lebo sme všetci spolu. Vie, že keď príde zo škôlky, som jej a do večera ešte máme kopec času, aby sme sa spolu hrali a túlili.
Zatiaľ moje vysvetlenia akceptuje a moja stratégia spočívajúca v dlhotrvajúcich rozhovoroch funguje. Občas ju za dobré správanie - pani učiteľky zatiaľ chvália vo veľkom - prekvapím nejakým darčekom: kúpila som jej fixky, princeznovské šaty alebo šmolkovú zmrzlinu...

Som stopercentne presvedčená, že do škôlky štvorročné dieťa patrí a vidím na Veronike, ako veľmi jej to prospieva. Navyše, odkedy je v škôlke, popoludní sa u nás dvere nezatvoria a do večera tu má takmer vždy húf kamarátok:)

Čo ma ale prekvapilo, je spôsob prežívania stresu a jej samostatnosť. Naozaj ma pozitívne prekvapilo, ako rýchlo nabehla na denný režim, ktorý som jej ja predtým nedokázala vytvoriť. Nedokážem pochopiť, že Veronika bez reptania v škôlke každý deň  spí. Naozaj zaspí, čo sa jej doma s výnimkou chorôb nepodarilo od dvoch rokov. A som veľmi šťastná, že sa nepotvrdili tie reči o jej závislosti na mne, keďže je vychovávaná kontaktne - dlho som ju dojčila, nosila, spáva stále s nami.
Naopak, moja kamarátka, ktorá je na dcéry veľmi prísna, dojčila ich krátko, odmalička spia samé vo vlastnej izbičke, občas ich dáva na stráženie do opatrovateľského centra, ...má so staršou dcérkou (sú spolu s Veronikou v jednej triede) veľký problém. V škôlke plače, vystrája pred každým spánkom a to doma bežne spávala poobede aj tri hodiny, pohrýzla riaditeľku, stále jej volajú zo škôlky, aby si po ňu prišla, lebo ruší iné deti. Ked prichádzam po Veroniku o tretej, malá už sedí kompletne oblečená a obutá v šatni a čaká maminu, hoci tá po ňu prichádza až po štvrtej. Je to trápenie. Nerozumiem tomu, lebo je inak veľmi samostatná, životaschopná, ale asi to chce iba čas adaptovať sa.

Nepovažujte tento príspevok za silné reči. Dnes je tak, zajtra onak. Nemám vyhraté, nemám patent na výchovu. V každom prípade vám dám vedieť, ako to ďalej prebieha. Držte palce.

Počujem ticho

Ticho v celom dome. Z kuchyne počuť akurát špliechanie vody v umývačke a zvonku hrkútanie hrdličky. Práve som dovysávala celé horné poschodie okrem spálne, kde Kika spí. Veronika je druhý deň v škôlke a že je to veru nezvyk pre mňa! Sama som prekvapená, aký veľký rozdiel je mať doma jedno dieťa namiesto dvoch. Ako keby mi zrazu pribudli ďalšie dve ruky... všetko ide rýchlejšie, jednoduchšie aj napriek Kikinmu obdobiu vzdoru a tým pádom jej väčšinovej nespolupráci.
Mám navarené, v rámci možností upratané, opraté aj vyvesené, čas pre seba...
Na druhej strane mi Veronika chýba, akosi smutno v dome bez jej večných rečí okolo všetkého, bez toho kriku či smiechu. Ale škôlku už potrebovala ako soľ, určite - aj keď sa zrejme krízam nevyhneme - jej tam bude lepšie ako doma pri malej sestričke, ktorej sa mama musí stále venovať a na ňu zostáva menej času.

Koniec a začiatok

Posledné augustové dni.

Trochu dažďa.
Nové kvety v kvetináčoch.
Stále sa jašiaci Chip.
Zopár dní na chalupe.
Jedna prečítaná kniha.
Relax pod starým orechom.

A teraz už vitaj SEPTEMBER!