Krátky report o stave našej domácnosti:)

V poslednom čase to tu zanedbávam, ale poznáte to. Slnko, teplo, terasa, záhrada, človeku nič viac netreba, aby celé dni trávil s deťmi vonku. Leto na obzore, viac som na Instagrame ako tu.
Ešte nie sú ani tridsiatky a nám je už doma poriadne horúco, hlavne priamo pod strechou - v podkrovnej spálni a detských izbách. Klimatizáciu zvažujeme, odkedy sme sa sem nasťahovali, teraz tá téma zasa začína byť výsostne aktuálna. Keď si predstavím tie horúčavy v júli a auguste, už teraz sa roztápam.

Dnes som prvý raz v tomto roku vytiahla z povaly veľkú tašku s nafukovacími bazénmi, kruhmi, loptami a spol. a nafúkala som Kike bazénik. Pri tom som pokazila pumpu a objavila na bazéne dieru po Chipovych zuboch, no nenechala som sa odradiť. Dierku som zalepila obyčajnou lepiacou páskou a opravu pumpy nechala na J. Vytiahla som bazén na terasu, naliala doň tri vedrá teplej vody a hotovo. Kika sa špliechala celé predpoludnie a mama mala pokoj:)  Skoro.
Každú chvíľu som riešila muchy, ktorých sa Kika bojí a o všetkých si myslí, že sú to včely. Potom samozrejme smietky, na ktoré je "alergická" a musím ich vždy pri kúpaní loviť sitkom z vane, inak spustí hysterický krik. Ale ako jej vysvetliť, že keď bude stále behať bosá po záhrade a potom vlezie do bazéna, tak sa smietkam neubránime a vždy tam nejaké budú plávať?
Však to raz pochopí!

Máj bol fajn mesiac. Konečne máme dokončenú záhradu a nevyzerá to tam ako na mesiaci (samý kráter). Konečne Veronika chodila celý mesiac do škôlky a netrčala zavretá doma pre chorobu. Konečne nepotrebuje Kristínka plienky a kaká aj ciká do nočníka (a nie do gatí). Konečne sme si s J. našli na seba viac času a pozeráme spolu filmy. Aj keď neskoro večer a potom sa ráno nikomu nechce vstávať. Alebo si čítam dlho do noci knihy, neviem sa od nich odtrhnúť.
Čo sa ale zasa pokazilo, je spánok dievčat. Asi som sa tešila predčasne, lebo noci sú zasa priam katastrofálne. Dievčatá sa budia na striedačku, plačú, kričia, putujem z postele do postele. Smejem sa cez slzy, že za jednu noc pravidelne vystriedam tri postele. Ráno sa budím ako mechom udretá.
Nechápem to a už ani nehľadám ďalšie riešenia, len to prijímam ako fakt.
A veľa kričím. Niekedy ma to večer mrzí, keď viem, že som celé popoludnie prekričala, ale už si neviem rady. Hlavne Veronika nosí zo škôlky nové móresy a na všetko, čo sa jej nepáči, reaguje neuveriteľne zlostným a hlasným jačaním s rukami zovretými v päste a trieskaním dvier až sa múry na dome otriasajú. Ako sa riešia takéto situácie, keď ju nechcem biť? Zákazmi? Zatváraním do izby? Strašením? Ako to robíte vy?
Vždy sa snažím všetko vyriešiť po dobrom, ale rozhovory a vysvetľovanie počas krízovej situácie nepomáhajú. Ide ma z toho rozhodiť:(

Sama, sama, ja sama

Celý týždeň je J. pracovne mimo domu, s dievčatami som sama. Poviem vám, vôbec nezávidím rodinám, v ktorých otcovia pracujú v zahraničí, resp. ďaleko od domova, ani maminám samoživiteľkám. A ešte keď nie sú starí rodičia či iní príbuzní poruke, je to "o hubu".
Aspoň, že nežijeme niekde na samote u lesa, ale sme obklopení susedmi ochotnými pomôcť, keby dačo. To jediné ma upokojuje.
Ďalšia znepokojivá vec, ktorú som zistila, keď je muž mimo domu, je tá, že sa nevyznám v technických veciach. Keby dačo "buchlo", zase mi pomôže jedine nejaký sused. Príklad z praxe: Včera som nečakane musela zavolať inštalatéra, keď záhradník po namontovaní novej riadiacej jednotky zavlažovania zistil, že prívodná rúrka vo veľkom tečie. O to sa samozrejme postaral Chip, ktorý ju na mnohých miestach prehrýzol. Inštalatér prišiel a pýtal sa ma kadejaké čudné veci. Či z rúrok na jeseň vysávame vzduch. Či dávame pravidelne dole ventil a tesnenie. Či máme zavlažovanie napojené na nejaký počítač... A či mu môžem vytočiť na mobile manžela. No nemôžem, práve prednáša na Ukrajine:)
Bol to celkom sympatický človek, ale pred odchodom ma "sprdol", že by som mala vedieť základné veci. Kde sa dá zastaviť voda, plyn, vypnúť elektrina a pod.
Kde sa dá zastaviť voda, celkom náhodou už viem:) Lebo asi pred dvoma mesiacmi pri strihaní stromov záhradníkovi rebrík zavadil o vonkajší ventil, ktorý sa utrhol a voda striekala vo veľkom kade tade. V panike som si vtedy spomenula, že manžel zastavuje vodu v šachte pred domom.
Ale na ostatné sa musím spýtať.
Nie som technický typ, čo je veľakrát na škodu. Napríklad také ovládanie auta je pre mňa hotová španielska dedina. Jazdím iba na automate, radiť už dávno neviem, preto viem šoférovať len jedno z našich áut. A keď sme menili Peugeot za Hyundai, tak mi dlho predlho trvalo, kým som si osvojila niektoré funkcie. Ako ladiť rádio, ako zapnúť hmlovky alebo zadný stierač, ako otvárať a zatvárať okná. Kým som sa to nenaučila, otvárala som miesto okien celé dvere. Aj policajtom:))) Aj udivenej susede, ktorá mi vraví, "však tie gombíky musíš stláčať dodola nie ťahať nahor". A bolo!

Tento týždeň je fakt náročný na organizáciu aj na moje nervy. Úplne najťažšie sú rána a večery.
Ráno musím so sebou do škôlky ťahať aj Kristínku, čo sa nie vždy stretne s pochopením. Včera sa rozhodla, že ona si chce navliekať korálky a nikam nejde. Na protest sa niekoľkokrát za sebou vyzliekla donaha. Nervy mi tiekli, násilím som ju pripútala v autosedačke a nechala sedieť v otvorenom aute revajúcu ako tur, kým som sa narýchlo obliekala a obúvala. V pondelok sme zasa až pred škôlkou zistili, že sme doma nechali ruksak s pyžamkom, tak sme sa museli vrátiť, lebo Veronika odmietala vystúpiť a ísť do škôlky len s ubezpečením, že jej ho neskôr prinesiem, lebo tak či tak o hodinu má v tej istej škôlke Kristínka zápis. V utorok poobede zas Veron až na angličtine zistila, že si v škôlke zabudla obrázok a chytila taký hysák, že deti ani učiteľka nechápali. (Vlastne ani ja, hoci divadlo tohto druhu máme doma každý tretí deň, väčšinou večer po desiatej.)
Kristínka sa mi zas  pociká niekde, kde sa to najviac nehodí, aby som mala kopec upratovania navyše. Pustí to na puzzle alebo do rozhádzaného lega! Moje nervy zlaté:)
A večerné venčenie Chipa tiež stojí za to, už nás pozná celá ulica. Ráno venčím len s Kristínkou, keď je už Veronka v škôlke, ale večer sa prechádzame celý ansámbl. Každá ideme iným smerom, do toho Chip ťahá na vôdzke ako blázon a ja som kvôli nemu nechtiac nútená imitovať pohyby Mr. Beana. Potom zas chcú obe psa viesť a nedajú si vysvetliť, že keď ich potiahne,vytrhne sa  im a ujde alebo sa ony natiahnu na ceste v celej svojej kráse a odrú si kolená. Prinajlepšom.

Ale zas aby tento príspevok nepôsobil úplne antikoncepčne:)
Keď ich konečne dostanem do postele, umyjeme zuby, prečítame rozprávky a spol., ja si ľahnem najprv ku Kike a potom k Veroničke. V noci postele ešte niekoľkokrát prestriedam, aby to bolo spravodlivé, a je mi fajn, keď sa k nim môžem túliť a načúvať, ako pokojne dýchajú.
A hoci som teraz na všetko sama, stihla som si aj nafarbiť vlasy, aj urobiť pedikúru, aj prečítať knihu, aj všetky časopisy, čo mali na pulte v potravinách. Aj navariť, aj napiecť, aj u zubára s Kikou u zadku som bola, aj som ju do škôlky zapísala, aj na zmrzline sme všetky tri boli:)
Supermatka ani zďaleka nie som, už týždeň ma čaká kôš nevyžehleného prádla schovaný v skrini, aby som sa naň nemusela stále dívať, ale aj tak som so sebou zmierená.
Všetko je fajn:)

Progres

Och, víkend bol skvelý. Koľko energie mi cez týždeň ubudne, toľko cez víkend načerpám:) Bez tej úmery by to rozhodne nebolo ono. A samozrejme dôležitú úlohu tu hrá slnko. Celé dni trávime vonku, dievčatá konečne dorástli do veku, keď im doma nemusím behať u zadku (stačí občas skontrolovať), môžem sa v kľude vyvaliť na terasu a kochať sa pohľadom do záhrady,  alebo zavrieť oči a chvíľu si čítať, polievať, sadiť kvety, čo chcem:) Jediným neduhom je mallorca akné, čo mi zas naskajuje v dekolte, ale to nejako prežijem. Zvykne sa to upokojiť po pár týždňoch, keď ma slniečko trošku opáli.
Cez víkend sme stihli posedenie v štýlovej cukrárni, aj obed v reštaurácii. Po veľmi dlhej dobe. Vyhýbali sme sa reštauráciám s deťmi, lebo vždy to dopadlo tak, že jeden rodič behal za jedným dieťaťom, druhý za druhým, a jedlo chladlo na stole, pri ktorom nikto nesedel. Skúsili sme to znova až teraz a musím konštatovať, že aj toto sa zlepšilo. Boli sme síce v podniku s detským ihriskom na terase, ale baby si dali povedať. Aj sa najedli, aj vybehli na ihrisko a my sme mohli zostať sedieť pri stole!  Ó, veľký progres toto!
Ja to tu síce stále opakujem, ale napíšem to aj teraz. Tretí rok na materskej je fakt za odmenu, lebo dieťa je už pomerne samostatné a mama si môže vydýchnuť.
Veľmi si užívam, že manželskú posteľ máme sami pre seba, že Kika sa v pohode zahrá sama v izbičke, že sa vie bez dozoru presúvať po schodoch hore aj dole, že je (takmer) odplienkovaná, vie sa sama napiť, najesť, vyzliecť, vyzuť a niekedy aj obuť, že si rozumie s Chipom, a keď sú s Veronikou v záhrade, tak ma ani nepotrebujú.  Chvála takým dňom!
Ani pomyslieť sa mi nechce na to, že v januári sa vraciam do práce!
Negatívum na tom celom je to, že mi riaditeľka škôlky oznámila, že Kiku do miestnej štátnej škôlky v troch rokoch určite nevezmú. Všade na okolí je situácia rovnaká. Musíme teda hľadať iné riešenie:(
Aj to sa určite nejako utrasie a dovtedy si budem užívať tie zvyšné dni domácej pohody, ktoré mám ešte pred sebou:)

Konečne nastalo obdobie olovrantov na terase.

Jar všade, kam sa pozrieš.

Cukráreň, ako sa patrí:)