Diagnóza ako vyšitá

Robila som si poriadok v šatníku. Už niekoľkýkrát v roku s nádejou, že konečne sa mi podarí vytriediť odtiaľ všetky veci, ktoré z rôznych príčin nenosím, ale stále skladujem pre prípad "čo ak raz". Nastúpila som s veľkým odhodlaním, že tentoraz tie dávno nenosené veci definitívne roztriedim na kôpky s pracovným názvom  PREDAŤ, DAROVAŤ, VYHODIŤ a následne sa ich naozaj aj zbavím.
Poviem vám, je to boj. Z nejakých mne nie celkom jasných príčin  (klamem, je mi to úplne jasné) vždy začnem špekulovať. Mám k veciam (všeobecne) citový vzťah a ľúto mi príde, len tak sa ich zbaviť. Stále naivne verím, že schudnem a zasa sa vpracem do blúzok a sukní vo veľkosti XS, ktoré mi už minimálne šesť rokov smutne visia v skrini a čakajú na svoju príležitosť. Potom na napadne ešte taká hlúposť, že si niečo z toho aj vyskúšam, či som sa náhodou zázračne nezmenšila. Keď v zrkadle vidím chýbajúce centimetre látky, ktoré by tam museli byť, aby som tú úžasnú úzku sukňu aj dopla, upadám do smutnej nálady.
Diagnóza.
Pravda je taká, že po dvoch pôrodoch sa mi na "dievčenskú" váhu podarí dostať asi len ťažko. Nie som typ, ktorý by vo veľkom makal v telocvični, ani si nedokážem odriekať jedlo a držať drastické diéty. Z veľkosti XS som sa (ne-)nápadne posunula do M, teraz sa pomaličky vraciam do Ska, kam patrím. Som s tým zmierená.

Ale aj tak stále smutne kukám na tie XSka v mojej skrini a neviem sa ich vzdať.
Diagnóza.
M. Kondo na mňa! Asi jej zavolám:)))

Zlý deň?

Strašne ukričaný deň toto. Nervy mi tiekli, mala som chuť ujsť niekam preč a nechať ich, nech sa bijú, hádajú a strkajú ďalej, len nech to nemusím viac počúvať a riešiť.
Už niekoľko dní ma veľmi bolí chrbát. Po dlhej dobe mám zas guču v hrdle, hoc sa stravujem príkladne. A trápia ma šľachy na pravej nohe. Na figu, celé zle! Dopoludnia sa mi zahmlievalo pred očami, obraz sa všelijako vlnil a rozmazával, dostala som strach. Radšej som odvolala J. z práce, lebo som sa seriózne bála, že odpadnem.
Som vyčerpaná. Maximálne. Čudné, že teraz. Uprostred leta.

Je desať večer, dievčatá konečne spia. Všetky okná dokorán, nech v dome nie je tak horúco a dobre sa spí. Počuť cvrčky, aj vzdialenú vravu a z hlavnej cesty sem občas doľahne zvuk motora, keď po nej prejde auto. Napriek nepríjemnému pocitu v hrdle mi je lepšie. Ale trochu smutno, že ten deň bol taký nanič. Mohol byť lepší, mala som zachovať rozvahu a niečím tie dve rozhádané slečny zamestnať.
Nebolo síl.
Dnes som sily potrebovala sama pre seba. Strašne som sa chcela venovať iba mne, mojim záľubám, niečo tvoriť alebo len tak nerušene vylihovať a čítať, driemať, čokoľvek, ale len sama so sebou...

Zajtra bude hádam lepšie.

Ale aby som zas nebola úplne pesimistická, podarilo sa mi aspoň ušiť jeden obláčikový vankúšik. Pre Veroniku. Stále zle spí, snívajú sa jej strašidelné sny, každú noc kričí a volá ma, tak som jej dnes dala do postele tento obláčik s tým, že ten ju bude pred zlými snami chrániť. A keď sa v noci niečoho bude báť, môže sa k nemu pritúliť, alebo sa zaň schovať. Netuším, či to bude fungovať, ale bola by som vďačná. Lebo chodiť niekoľkokrát za noc raz k jednému, raz k druhému dieťaťu už pomaly fyzicky nezvládam. Nepamätám si noc, ktorú som v pokoji celú prespala bez toho, aby som musela pendlovať od jednej postele k druhej aj desaťkrát.

Dnes sa mi ešte podarilo uvariť dobrý obed, vyprať a vyvesiť dve práčky, zľahka upratať dievčatám izbičku, zastrúhať im pastelky aj vytriediť zásuvky. Popolievať kvety, dať večer do poriadku kuchyňu. Vyvenčiť Chipa. Vymaľovať jeden obrázok z omaľovaniek pre dospelých.

Nebol to úplne márny deň:)

Sladké sny:)

Júlová. Farebná.