Niekedy si vravím, že by som zasa chcela mať dvadsať, ale s tým rozumom, ktorý mám teraz. Jedna zo zásadných vecí, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí nielen s vekom ale aj s materstvom, je tá, že som sa naučila stavať na zadné. Ale trvalo to celé veky.
Neviem, ako vás, ale mňa rodičia vychovávali spôsobom, že si treba vážiť starších ľudí, rešpektovať autority, podriadiť sa a radšej si v mnohých situáciách zahryznúť do jazyka, aby tie nepríjemné situácie mojím vlastným pričinením neprerástli do ešte nepríjemnejších s neblahým dosahom na budúcnosť. Aby som si nezatvorila vrátka, nezmarila šance. Čiastočne mojich rodičov chápem, mali strach, no na druhej strane im trochu zazlievam, že ma nenaučili bojovať samu za seba. Nie vždy a za každú cenu, ale vtedy, keď je to nutné, keď som o tom stopercentne presvedčená. Keď treba. Veľmi by mi to (v istom zmysle) zjednodušilo život. A ušetrilo kopec žalúdočných problémov, nervov a sĺz.
Ja viem, že je "bezpečnejšie" sklopiť oči a mlčať, keď sa do vás nespravodlivo naváža učiteľ, zamestnávateľ, susedka, predavačka, poštár či pani za priehradkou v banke, ale na druhej strane ten vnútorný pocit neprávosti, ktorý človek v sebe potom celé dni nosí, je ešte toxickejší ako samotná konfrontácia, nech by bola akokoľvek ostrá. Preto učím svoje deti vyjadriť svoj názor, obhájiť sa, vysvetliť okolnosti. Neklamať, ozvať sa. Slušne, s úctou. Nebáť sa prejaviť, lebo strach a z neho plynúca pasivita sú najväčším jedom v našej spoločnosti. Na všetkých úrovniach - od partnerského spolužitia až po veci verejné.
Odkedy mám deti, nebojím sa nemlčať. Naozaj. Sama neviem, kde sa to vo mne vzalo, veď vždy som bola tá tichá, uzavretá, bez názoru, ktorá nechala na sebe orať, len nech je pokoj, nech je dobre, len nech nemusím s niekým bojovať, brániť sa. Prípadne prehrávať či strácať argumenty.
Už sa nebojím, keď je niečo zle, pýtam sa, riešim.
Vtedy, keď susedka k nám už po xtý raz dovedie choré dieťa s kašľom ako starý hrniec a dievčatá od neho zasa ochorejú.
Keď mi pani cez inzerciu na Modrom koníku predá pokazený vláčik a tvári sa, že to tak má byť a o žiadnej vade nevie.
Keď mi v internetovom kníhkupectve predajú počmáranú knihu alebo v reštaurácii prinesú ako prílohu k jedlu zemiaky, ktoré boli evidentne uvarené v predošlý deň.
Aj vtedy, keď známa kritizuje moju dcéru za nesprávny úchop pera v ruke a straší ju tým, že jej učiteľka bude za to dávať v škole poznámky.
Keď mi nevyhovuje lekárka, ktorej ide viac o zbieranie bodov, ako o zdravie mňa a mojich detí.
Keď kamarátka (?) u nás vysedáva celé dni a s pokojom Angličana sa prizerá, ako nám jej dieťa demoluje celý dom, pričom ona nás k sebe domov ešte nikdy nepozvala.
Keď učiteľka v škôlke zakazuje deťom chodiť v čase povinného popoludňajšieho spánku na toaletu.
Keď nie som spokojná s online dovozom potravín alebo kvalitou detskej instantnej kaše alebo s kozmetikou.
Ozvem sa. Riešim, pýtam sa, reklamuje, diskutujem. Vysvetľujem, ale nechám si aj vysvetliť.
Nie som chronický sťažovateľ. Keď urobím chybu, ospravedlním sa.
Jeden aktuálny príklad za všetky.
Dnes sme si v Palace na Zlatých pieskoch v malom stánku kupovali mini croisanty. Pri platení ma dôchodkyňa za pokladňou rázne upozornila, aby som sa postavila inam, lebo vrhám tieň na váhu (!), tá potom zle váži tovar a následne pokladňa zle vypočíta cenu. Aký nezmysel! Po chvíli zízania s otvorenými ústami som len slušne podotkla, že toto teda nie je v poriadku a týmto prístupom si odplaší zákazníkov, na čo sa pani hneď na mňa osopila, že čo si to dovoľujem a ona najlepšie vie a vraj treba upozorniť len troch zákazníkov z dvesto, tí ostatní sa postavia k váhe správne.
Je to podľa vás normálne? Aby pani takto jednala so zákazníkom?
No a čo, že som od nej výrazne mladšia. Slušne som jej vysvetlila, že to nie je správne a ona sa rozčúlila do vývrtky. Ešte aj keď som odchádzala a bola niekoľko desiatok metrov od stánku, počula som ju, ako chrlí nadávky a nezmyselné argumenty.
Ľudia kritiku nemajú radi. Rátajte s tým, že si narobíte nepriateľov. Že zopár kamarátok a známych sa od vás odvráti. Ale nech! Tí "vaši" to pochopia, viete si veci vydiskutovať, priznať si chybu, aj sa navzájom ospravedlniť. Rozumiete si. A tých ostatných nepotrebujete. Neúprimné a toxické vzťahy sú len na príťaž.
