54. Omrvinky

Prečo od Vianoc očakávame, že budú v každom ohľade fantastické? Že koláče sa podaria na prvý šup, že príbuzní budú výskať od radosti, keď si rozbalia darčeky, že všetci budú spokojní, veselí a milí?
Obyčajne je to presne naopak. Dva dni pred Vianocami som mala v pláne piecť a práve, keď som sa chystala vymiešať cesto na orechovo-rumový koláč, ohlásila sa návšteva, ktorá mi totálne nabúrala môj denný plán a predstavy o dokonale strávenom predvianočnom popoludní. Začala som piecť až o tri hodiny neskôr, cesta bolo príliš málo, nechala som ho v rúre príliš dlho a stvrdlo na kosť, čokoládová poleva sa mi polámala Koláč síce chutil božsky, ale vyzeral viac než zle. V momente, keď som si vyliala celkom neoprávnene zlosť na manželovi, keď som si utierala slzičky sklamania nad vlastným neúspechom do špinavej kuchynskej utierky, mi v ušiach znela iba jedna otázka: Prečo som uverila ilúzii, že príchodom Vianoc sa všetko musí podariť na sto percent? Som jediná, čo verí v čaro Vianoc?
Čím sú iné, že vtedy uveríme, že sa zázrakom všetko zmení? Že manžel tajne nasporil zopár sto tisíc a prekvapí nás diamantovým prsteňom, že rodičia zabudnú na hádky a budú sa k sebe túliť celý večer, že naše menu bude chutiť ako keby bolo od samého Jamieho Olivera a že svokra bude o ňom rozprávať ešte celý nasledujúci rok?
Priveľké očakávania plodia priveľké sklamania. Ale na druhej strane, ak nebudeme očakávať nič, na čo potom Vianoce sú? V záplave hypermarketového ošiaľu sme akosi pozabudli na všetko duchovné, čo sa s Vianocami spája. Možno by aj mne prospelo znovu to duchovno objaviť. Nemyslím tým, zatvoriť sa na pár dní v kostole, ale skôr vyhradiť si počas Vianoc čas na ponorenie sa do vlastného vnútra, na premýšľanie o sebe, o tom, kto som a kam smerujem. Možno by som potom neronila slzy nad polámanou polevou na koláči, ale tešila sa z toho, ako sme si to pečenie v kuchyni s Jankom užili.
Možno by sme sa všetci mali tešiť z prítomnosti blízkych a nie zalamovať rukami nad omrvinkami na drahom koberci, čo po nich zostali.

53. Prší

Prší, prší, stále iba prší. Aj preto som si dnes kúpila nový dáždnik. Čierny s bielymi kvetinkami. Ten posledný mi polámal vietor tento týždeň, keď som ráno utekala do práce.
V skrini na polici ležia pripravené vlnené palčiaky, dvojmetrový šál, čapica čakajú na zimu. Neprišla. Zima zostala už iba vo vianočných rozprávkach. Keď som dnes pri raňajkách vyzrela z okna, videla som iba zelené pole a kŕdeľ vrán... frustrujúce, jesenné...

Ale napriek všetkému sú Vianoce a neprajnícke počasie na tom nič nezmení. V chladničke čakajú napečené koláče s rumovou arómou, ktorou nasiakli hádam aj rajčiny a citróny na spodnej polici, pod stromčekom sú prichystané darčeky, púšťame si vianočné filmy a voňajú nám pomaranče a škoricový čaj.

Sused má na balkóne ešte zabalený vianočný stromček a ja každý deň čakám, kedy odtiaľ zmizne. Kedy ho vyzdobia. A možno im trochu závidím, že oni budú mať živý, na ktorý sme si my netrúfli. Posledné dni pred Vianocami sú bláznivé. Trávime ich v obchodoch a upratovaním. Dnes sme ešte kúpili štyri balenia oblátok, obrovský ananás a kadečo iné, stále však nemáme všetko, čo chceme. Tak nech už prídu, aby som si mohla rozbaliť darčeky.

52. Decembrový večer

Včera o takomto čase sme tlačili v Tescu plný košík smerom k pokladniam cez uličky s poloprázdnymi regálmi, vonku blikali vianočné svetielka, po snehu ani stopy, iba dážď. Niekedy mám pocit, že čakanie na Vianoce je ešte krajšie ako Vianoce samotné. Všetko od vymýšľania a kupovania darčekov, cez upratovanie a pečenie koláčov až po štedrovečernú večeru. Tá trvá oproti príprave iba kratučko.

Teraz asi tiež prší, neviem, zatiahla som žalúzie, nech ma tá voda nefrustruje, nech pozerám iba na vyzdobený stromček v kúte, nech sa cítim vianočne. V umývačke umytý riad, nemá ho kto vybrať, na sušiaku schne prádlo, ukladám čerstvo ožehlené tričká do skrine. V telke beží oceňovanie najlepších športovcov roka, neprepínam, ale aj tak to nepozerám. Miesto toho ťukám do klávesnice tento text a teším sa na vaňu plnú horúcej vody a jablkovej peny. Umyjem si vlasy voňavým šampónom a zamaskujem sa do morských rias aspoň na dvadsať minút. A potom pôjdem spať. Zajtra je nedeľa. Vraj má zasa pršať.

Dnes som Jankovi v aute cestou domov z obchodu rozprávala, že mám chuť lietať. Videla som pristávať lietadlo a mala chuť v ňom sedieť. Na letisku by som potom prestúpila na iné a letela niekam na juh. Bývame pomerne blízko letiska a ja milujem pozerať sa z okna na pristávajúce alebo vzlietajúce lietadlá, keď sú celkom nízko, keď sa zdajú byť obrovskými. Zvláštnym spôsobom ma upokojujú.

Myslím na ľudí, ktorým chcem ešte pred Vianocami napísať, zatelefonovať. Ešte na začiatku decembra som naivne verila, že tento rok im určite pošlem nejaké tie pohľadnice, ale postupne som svoj záväzok odložila niekam do kúta a sľúbila si, že tak urobím nabudúce. Mám plnú hlavu záväzkov a výziev na nasledujúci rok. Včera som ich detailne predebatovala s mojou novou kaderníčkou. A ešte aj dnes som presvedčená, že to zvládnem, že svet je gombička. Okrúhla a farebná.