99. Silvester

Posledný deň v roku zahalený v absolútnej hmle. Škoda, nebude vidno ohňostroj:-( Môžme len načúvať a predstavovať si tie farby, tie vzory na nebi, čo pripomínajú kvetinový záhon v lete. Na parapete orchidea, čo sa chystá stoj čo stoj vykvitnúť. Pomaly sa otvára a vyzerá to, že zakvitne presne na Nový rok. Presne. Znamená to niečo alebo je to len náhoda?
Ležím na gauči celkom lenivo, popíjam ružové, nalievam si sama, a pozerám film o najväčšom eskamotérovi všetkých čias, o Harrym Houdinym. Stihla som navariť obed, kuracie prsia s hríbovou omáčkou a ryžu, toľko, že zostane aj na zajtra, jednohubky s cesnakovo-jogurtovou nátierkou, šunkou, syrom a paprikou, máme syrovú roládu, koláče a veľa fliaš vína. Stačí sa len rozhodnúť, s čím privítame prvé minúty... Dizajnový Mucha sekt? Ešte od svadby. V krásnej fľaši, ľúto mi je stratiť ju.

Je mi fajn. Silvester a ja som mala ráno chuť upratovať, niečo robiť, hýbať sa. Niekto v byte nad nami vŕta stenu, áno, vŕta na Silvestra, keď ľudia obyčajne celý deň sedia pred televízormi. Zvláštne, ale chápem ho, jeho činorodosť mi je sympatická. Roztriedila som prádlo na veci farebné a tmavé, naložila ho po častiach do práčky a zapla ju. Byt vonia po aviváži. Mám rada tú vôňu čistoty. Z umývačky sa parí, práve doumývala. Čo sa do nej nezmestilo, som umyla sama pod tečúcou vodou. Už som to dlho nerobila, napĺňa ma to pokojom, spomienkami na nedeľný obed doma, na Kysuciach, keď sme s plnými bruchami kuraťa, ryže a čerešňového kompótu umývali taniere pod tečúcou vodou. Nespokojne frflajúc, lebo babranie sa vo vode nezodpovedalo našim predstavám o nedeli.
Vyleštila som si topánky, akoby som očakávala, že ráno v nich nájdem sladkosti. Upratala chladničku a mrazničku. Bez milosti som povyhadzovala všetko po záručnej lehote. Tvaroh a syr, zmrzlinu s kúskami čokolády, starú pizzu, zvyšky kapustnice zo Štedrého večera. Na balkóne sa nám kopia prázdne fľaše od alkoholu. Mám chuť vyupratovať celý byt, zbaviť ho špiny, vecí, ktoré zbytočne zaberajú miesto, zbytočností, čo nepoužívame. Privítať Nový rok v čistote a s pokorou.

Pobalila som darčeky pre mamy, otcov a súrodencov, lebo o pár dní odchádzame. Opustíme náš byt, vyzdvihneme Maťku na letisku, let z Birminghamu, lietadlo zosadne niekedy okolo obeda, vtedy vyrazíme spoločne na sever, lebo sme ich nevideli dlho. Možno pár mesiacov. Auto naplníme do prasknutia, všetky tie veci, veselá hudba z rádia, budeme preberať party time v Anglicku, nákupy a plány na nasledujúci rok. Bude nám dobre, blízko, všetci na rovnakej vlnovej dĺžke. Teším sa, ta veľmi sa teším na dlhé rozhovory pri čaji a koláčoch, prechádzky zasneženými cestami (vraj má na severe snežiť a mrznúť), návštevy a mrazivé noci, keď otvoríme okno a do tmy budeme vydychovať obláčiky pary sledujúc tmavý dym vyliezajúci z komínov, čo tak strašne smrdí a čmudí, čo kazí romantiku dediny.
V práci som si zobrala dovolenku a verím, že to zvládnu, že mi nebude zvoniť telefón s prosbou o pomoc. Prosím, nech ma nestrašia kontá a nákladové strediská, zle vystavené faktúry, daňové sadzby, nech nemusím prepínať do nemčiny, do terminológie týkajúcej sa cestovných nákladov.

Na nočnom stolíku rozčítaná kniha, Nino Ďurech a jeho Mimozemšťan a Malá čertica, kontroverzia, ktorá ma baví. Čítam ju každý večer pred spaním. Nové hodinky, hriešne drahé, čo som dostala k Vianociam, antikoncepčné tabletky a fľaša minerálky na zapitie. A ešte krém na ruky, biely čaj a broskyňa. Malé žlté papieriky potiahnuté lepidlom po okrajoch, ktorými si značím zaujímavé vety a články v časopisoch a knižkách, diáre na nasledujúci rok, ešte čisté, nepopísané. Roztomilý chaos, ktorý vidím každé ráno, hneď ako sa zobudím do nového dňa. Ľúbim ho, to som ja a môj svet.

Teším sa na rok 2010. Rok s nulou na konci. Rok nových začiatkov.

98. O jednom veľkom nákupe

Na situácie typu že sa vyberieme na veľký nákup so zoznamom dlhým ako kotúč toaletného papiera na opačný koniec Bratislavy práve v čase, keď je prvý a posledný raz v roku zavalená snehom, som si už akosi zvykla. Aj na to, že keď sa tam tridsiatkou pomaly doplazíme, lebo nás celou cestou blokuje vodič začiatočník, ku ktorým sa inak čoskoro pripojím aj ja, parkovisko je obsadené do posledného miesta. Iba ak by sme nášho tátoša pichli do búdky (nezmestí sa tam), kde pôvodne parkujú nákupné košíky, lebo tá je záhadne prázdna. Aj tá oproti, aj tá vpravo, aj... všetky.

Prvé, čo v nákupnom centre a vlastne kdekoľvek hľadám, je wc. Lebo ja zasa musím. A to som sa doma iba trošku napila kofoly. „Ale veď vieš, že ja mám malý močúr, asi taký ako slivka, a preto by som si mala nosiť v kabelke externý“, vysvetľujem môjmu chlapovi celkom vážne a potom sa hrozne rehoceme, že som zase dačo skomolila. Lebo spojiť slová „močový“ a „mechúr“ tak, aby sa z toho vyvinul „močúr“ bez uvedomenia si závadnosti práve povedaného, to sa môže stať iba mne.

Nakupovanie ľúbim ako každá žena. Tentoraz sa ale chopil iniciatívy môj chlap a so zoznamom v ruke vyčiarkávajúc, čo už máme, ma komandoval ako generál a zároveň sám hádzal do koša všetko, čo stálo na zozname. Mimochodom, ten urobil on, ja som diktovala. No, potrebujeme toho veľa, lebo chce piecť venčeky z odpaľovaného cesta (Áno, môj muž pečie! A fakt dobre.) a ja chcem robiť rafaello a tiramisu a orechový koláč s rumom. A zemiakový šalát a lososa. A desať ďalších chodov. Len aby sme neboli hladní a aby sa stôl prehýbal ako bufetové stoly v prezidentskom paláci. Lebo sú Vianoce a vtedy sa treba dobre najesť, vštepovali nám naši rodičia a starí rodičia, keď sme sa okúňali nad tanierom s vyprážanou rybou alebo kapustnicou. Myslela som si to aj ja, že Vianoce sú okrem iného aj o jedle, až kým sme dnes nedofučali s plným košom k pokladniam.

Keď sme stáli pri pokladni a vyberanie vecí z košíka na pult nemalo konca kraja, napadlo mi, že asi to tak úplne v poriadku nebude. Zatiaľ čo maminy a otcovia okolo nás s tmoliacimi sa ratolesťami pri nohách mali nákupné koše naplnené tak do polovice, náš sa prehýbal ako vetrieska doplna naložená uhlím. A to sme doma iba dvaja. „Ak toto počas Vianoc naozaj všetko dokážeme do seba napratať, tak nám cholesterol vyletí do takej výšky, že spolu s ním vzlietneme aj my“, premýšľala som v duchu s obavami. Ja neviem, ako sa nám niečo také mohlo stať. Čas vážne sa zamyslieť.
Nestihla som... zrátané. Ešte zadať pin a hotovo. Z pokladnice vylieza účet. Pomaly a trvá to dlho. Pokladníčka mi ho konečne podala a chápavo sa usmiala. Aspoň sa mi zdalo. Ľudia v dlhom rade za nami na nás zazerali ako na zločincov. Jedna pani držala v rukách lopatu na sneh a ja som na chvíľu vážne mala pocit, že ma ňou chce udrieť po hlave, nech sa spamätám.

97. 1/12/2009

Nechce sa mi veriť, že dnes odštartoval december. Zobudila som sa niekedy pred pol piatou na klopkanie dažďových kvapiek na parapetu a zosmutnela pri predstave, že sa do daždivého rána nemôžem prebudiť kedy chcem, ale nechám sa zobudiť príliš skoro, ešte za tmy, ostrým zvonením budíka. So smútkom v duši a pocitom ukrivdenosti opustím rozohriatu posteľ a vykročím do studeného, ufučaného a upršaného utorka. Chcela by som sa cítiť vianočne. Vravím si, že do Vianoc zostáva vlastne už iba dvadsaťdva dní, rovnako ako v tej Žbirkovej pesničke, z toho pracovných ešte menej, čo je dobrým znamením.

V sobotu podvečer sme sa boli pozrieť na vianočných trhoch a hoci každoročne nadávam na tú vlnu ľudí, ktorá ma vždy unesie niekam preč od stánku, kde sa mi niečo zapáčilo, ešte prv, ako si to stihnem bližšie obzrieť, mám to rada. Tú zmes vôní vianočného punču, medoviny, lokší s pečienkou alebo makom, cigánskej, vareného vína, blikajúce svetielka všade naokolo, námestie bzučiace ako úľ. Stánky s cukrovinkami a lá kokosový suk, s krikľavými pleteninami, sviečkami a mydielkami, hand made bižu, drevenými hračkami. Všade záplavy anjelov – drevených, plechových, porcelánových, voskových, sem tam sa nájde aj skutočný J. Z tej atmosféry mesta krátko po zotmení sa dá opiť do nemoty už po pár nadýchnutiach. A ja sa rada nechám takto opíjať. Každoročne. Aj keď sa mi lokšu s makom zasa nepodarilo dojesť, lebo som časť z nej stratila pod nohami a niekto si ju domov na podrážke odniesol prv, ako som ju stačila zodvihnúť a hodiť do koša. Aj keď medovina bola zasa riedená a arogantní okolostojaci mi pri jej pití fúkali cigaretový dym priamo do tváre. Aj keď to hlinené srdce, čo som si kúpila od pani s Downovým syndrómom, ešte stále nevisí na stene, lebo ON ešte nenašiel malý klinček a kladivko, (alebo som tu to príliš málo pripomínala).

Dnes som otvorila prvé okienko na adventom kalendári, tento rok výnimočne nečokoládovom, ale čajíčkovom. Teekanne Earl Grey, vraj vonia po bergamotovom oleji. Krásne.

Kým som varila večeru a zároveň nakladala striedavo umývačku a práčku, poletovala medzi kuchyňou a kúpeľňou ako motýľ, môj chlap vytiahol zo skrine stromček aj vianočné ozdoby. Zdobenie zostalo na mne. Ale robím to najradšej na svete. A tak mám teraz bohovský výhľad z gauča priamo na vysvietený vianočný stromček. A budem mať celý december až do šiesteho januára. Pretože má pozitívnejšie vyžarovanie ako čokoľvek, čo nájdete v katalógu s ezoterickými zázrakmi a dokonale zapadá do môjho vlastného feng šuej mikrosveta.

Želám vám teda pozitívny december. V tom najlepšom zmysle slova, aký si len viete predstaviť.