98. O jednom veľkom nákupe

Na situácie typu že sa vyberieme na veľký nákup so zoznamom dlhým ako kotúč toaletného papiera na opačný koniec Bratislavy práve v čase, keď je prvý a posledný raz v roku zavalená snehom, som si už akosi zvykla. Aj na to, že keď sa tam tridsiatkou pomaly doplazíme, lebo nás celou cestou blokuje vodič začiatočník, ku ktorým sa inak čoskoro pripojím aj ja, parkovisko je obsadené do posledného miesta. Iba ak by sme nášho tátoša pichli do búdky (nezmestí sa tam), kde pôvodne parkujú nákupné košíky, lebo tá je záhadne prázdna. Aj tá oproti, aj tá vpravo, aj... všetky.

Prvé, čo v nákupnom centre a vlastne kdekoľvek hľadám, je wc. Lebo ja zasa musím. A to som sa doma iba trošku napila kofoly. „Ale veď vieš, že ja mám malý močúr, asi taký ako slivka, a preto by som si mala nosiť v kabelke externý“, vysvetľujem môjmu chlapovi celkom vážne a potom sa hrozne rehoceme, že som zase dačo skomolila. Lebo spojiť slová „močový“ a „mechúr“ tak, aby sa z toho vyvinul „močúr“ bez uvedomenia si závadnosti práve povedaného, to sa môže stať iba mne.

Nakupovanie ľúbim ako každá žena. Tentoraz sa ale chopil iniciatívy môj chlap a so zoznamom v ruke vyčiarkávajúc, čo už máme, ma komandoval ako generál a zároveň sám hádzal do koša všetko, čo stálo na zozname. Mimochodom, ten urobil on, ja som diktovala. No, potrebujeme toho veľa, lebo chce piecť venčeky z odpaľovaného cesta (Áno, môj muž pečie! A fakt dobre.) a ja chcem robiť rafaello a tiramisu a orechový koláč s rumom. A zemiakový šalát a lososa. A desať ďalších chodov. Len aby sme neboli hladní a aby sa stôl prehýbal ako bufetové stoly v prezidentskom paláci. Lebo sú Vianoce a vtedy sa treba dobre najesť, vštepovali nám naši rodičia a starí rodičia, keď sme sa okúňali nad tanierom s vyprážanou rybou alebo kapustnicou. Myslela som si to aj ja, že Vianoce sú okrem iného aj o jedle, až kým sme dnes nedofučali s plným košom k pokladniam.

Keď sme stáli pri pokladni a vyberanie vecí z košíka na pult nemalo konca kraja, napadlo mi, že asi to tak úplne v poriadku nebude. Zatiaľ čo maminy a otcovia okolo nás s tmoliacimi sa ratolesťami pri nohách mali nákupné koše naplnené tak do polovice, náš sa prehýbal ako vetrieska doplna naložená uhlím. A to sme doma iba dvaja. „Ak toto počas Vianoc naozaj všetko dokážeme do seba napratať, tak nám cholesterol vyletí do takej výšky, že spolu s ním vzlietneme aj my“, premýšľala som v duchu s obavami. Ja neviem, ako sa nám niečo také mohlo stať. Čas vážne sa zamyslieť.
Nestihla som... zrátané. Ešte zadať pin a hotovo. Z pokladnice vylieza účet. Pomaly a trvá to dlho. Pokladníčka mi ho konečne podala a chápavo sa usmiala. Aspoň sa mi zdalo. Ľudia v dlhom rade za nami na nás zazerali ako na zločincov. Jedna pani držala v rukách lopatu na sneh a ja som na chvíľu vážne mala pocit, že ma ňou chce udrieť po hlave, nech sa spamätám.