101. Byť

Stojím vo dverách, kefkou si mechanicky, dávno naučeným spôsobom, čistím zuby a pozerám do priestoru. Nedeľa, pár minút pred desiatou, pred chvíľou som dočítala knihu, stihla poutierať riad a pokladať ho do skriniek na presne určené miesta: taniere k tanierom, misky k miskám, hrnce do hlbokej zásuvky tak, aby do seba zapadali, hrnčeky na policu vedľa digestora. Popolievala som kvetiny a umyla okrúhly plech, na ktorom sa včera piekol francúzsky jablčník. Z posledných domácich jabĺk tejto zimy, čo zostali v pivnici a nepodľahli rozkladu. Vráskavých, na pohľad nevábnych, čo vzhľadom nemôžu konkurovať tým vylešteným s farebnými nálepkami zo supermarketu. Dostali sme ich za plné vrece v októbri, keď na Kysuciach nečakane, zo dňa na deň, napadlo veľa snehu. Nestačili pooberať jablká z jabloní, konáre pod návalom mokrého snehu praskali a s rachotom padali k zemi. Obsypané plodmi. Žalostný pohľad to bol. V koláči chutili sladko. „Mala by som mu vymeniť vodu“, konštatujem ticho len tak pre seba vo chvíli, keď pohľadom narazím na zvláštny kvet vo váze na kuchynskom stole. Podobá sa na kalu, možno je to nejaký jej príbuzný. Kvet bol súčasťou narodeninovej kytice, čo som dostala od manžela ešte v polovici januára. Ostatné kvety dávno zvädli, zostal sám. Vlastne boli dva, ale jeden z nich už odišiel tiež. Tento vytrvalo vzdoruje nezvratnému osudu, akoby nechápal, že niet úniku. Odvahou mi pripomína niektorých z nás. Už ma prestala tešiť jeho prítomnosť, takmer si ho vo váze nevšímam, len občas o ňu zavadím pohľadom, no nemám to srdce vyhodiť ho. Stal sa obyčajným. Zovšednel. Doumývala som si zuby, vyčistila a nakrémovala pleť. Otvorila okná v kuchyni a spálni. Prievan, záclony vejú ako zástavy zavesené vznešene kdesi vysoko nad našimi hlavami. Byt sa napĺňa novým vzduchom, dobre sa dýcha, tak sviežo, čisto, ako sa to dá len počas chladných zimných rán. Slnko. Po poli uháňa smerom na západ traktor, smiešny pohľad na ten osamelý traktor na zasneženom poli popretkávanom stopami ako vyšívaný obrus. Autá na parkovisku jedno vedľa druhého, na nich navešané cencúle ako girlandy. Ľudia na chodníku: mladý muž kočíkujúci dieťa, zopár psíčkarov. „Krásny deň, krásny“, tak veľmi sa mi to chce vykričať do priestoru, aby to počuli všetci, celá štvrť, každý jeden človek. Aké vzácne sú nám chvíle, keď len tak sme. Netreba myslieť na obyčajnosti všedných dní, čo stresujú. Teraz nie, teraz sa to nehodí. Teraz treba len tak byť.

100. Bude to skvelý rok

Na Nový rok mi v obývačke na parapete rozkvitla orchidea. „To bude skvelý rok!“, povedala som si, akoby bielo-fialové kvety boli zárukou šťastia. Nemôže byť predsa náhoda, ak kvet, ku ktorému mám špeciálny vzťah, zakvitne v prvý deň nového roka! O pár dní nato som ochorela. Brucho mi pravidelne sťahovali hrozivé kŕče, bolel ma každý pohyb, každý nádych. „To bude slepé črevo“, mudroval manžel poučený článkami z internetu, nad ktorými sedel dlho do noci, kým ja som premýšľala, ako sa vyhnúť operácii a nezomrieť pri tom. Uznávam, staral sa o mňa fan(t)a(s)ticky. Varil mi litre mätového čaju, trávil hodiny čakaním na chladnej nemocničnej chodbe, kým chirurgovia hútali, či to je alebo nie je apendix, a neskôr ma trpezlivo prikrýval paplónom, meral mi teplotu a pripravoval raňajky, obedy, večere. Spieval mi a bozkával ma na čelo, ako to kedysi robievala mama. Zápal lymfatických uzlín v bruchu a do toho silná viróza. Nemala som náladu na nič. Strávila som dva týždne v posteli premýšľaním o sebe. O tom, čo mám rada, koho mám rada, čo robím najradšej, kam chcem ísť, čo urobiť, čo je pre mňa dôležité. Užila som si to kompletne so všetkým, čo k tomu patrí. S bolesťou, mastnými vlasmi, prepoteným pyžamom, zvädnutou pleťou aj upchatým nosom. Hodiny terapie a telefonovania s blízkymi však urobili svoje. Akosi sa po tom všetkom cítim lepšie, oveľa lepšie. Nezaťažená všetkým tým, čo ma sužovalo celé mesiace, nad čím som premýšľala pravidelne v aute cestou domov z práce. Lebo neviem, či bolo väčšou náhodou to, že mi doma vykvitol kvet, ktorému sme veľmi neverili, alebo tá správa v telefóne, na ktorú som čakala od júla. Keď som načisto prepadla negatívnym myšlienkam, obrátil sa môj svet naruby. To otrepané „všetko zlé je na niečo dobré“ u mňa platí do posledného písmena. Neželám nikomu, aby ho sužovali bolesti a choroby, ale v mojom prípade ma dva týždne v posteli s bolesťou posunuli o taký kus ďalej, o aký som sa nepohla hádam celý rok. Už som v poriadku a orchidea má ďalšie nové kvety, je ich už toľko, že ich takmer neunesie. Ktovie, ako dlho bude kvitnúť a čo mi tento rok prinesie... 

Ale už sa nebojím. Bude to skvelý rok!