101. Byť

Stojím vo dverách, kefkou si mechanicky, dávno naučeným spôsobom, čistím zuby a pozerám do priestoru. Nedeľa, pár minút pred desiatou, pred chvíľou som dočítala knihu, stihla poutierať riad a pokladať ho do skriniek na presne určené miesta: taniere k tanierom, misky k miskám, hrnce do hlbokej zásuvky tak, aby do seba zapadali, hrnčeky na policu vedľa digestora. Popolievala som kvetiny a umyla okrúhly plech, na ktorom sa včera piekol francúzsky jablčník. Z posledných domácich jabĺk tejto zimy, čo zostali v pivnici a nepodľahli rozkladu. Vráskavých, na pohľad nevábnych, čo vzhľadom nemôžu konkurovať tým vylešteným s farebnými nálepkami zo supermarketu. Dostali sme ich za plné vrece v októbri, keď na Kysuciach nečakane, zo dňa na deň, napadlo veľa snehu. Nestačili pooberať jablká z jabloní, konáre pod návalom mokrého snehu praskali a s rachotom padali k zemi. Obsypané plodmi. Žalostný pohľad to bol. V koláči chutili sladko. „Mala by som mu vymeniť vodu“, konštatujem ticho len tak pre seba vo chvíli, keď pohľadom narazím na zvláštny kvet vo váze na kuchynskom stole. Podobá sa na kalu, možno je to nejaký jej príbuzný. Kvet bol súčasťou narodeninovej kytice, čo som dostala od manžela ešte v polovici januára. Ostatné kvety dávno zvädli, zostal sám. Vlastne boli dva, ale jeden z nich už odišiel tiež. Tento vytrvalo vzdoruje nezvratnému osudu, akoby nechápal, že niet úniku. Odvahou mi pripomína niektorých z nás. Už ma prestala tešiť jeho prítomnosť, takmer si ho vo váze nevšímam, len občas o ňu zavadím pohľadom, no nemám to srdce vyhodiť ho. Stal sa obyčajným. Zovšednel. Doumývala som si zuby, vyčistila a nakrémovala pleť. Otvorila okná v kuchyni a spálni. Prievan, záclony vejú ako zástavy zavesené vznešene kdesi vysoko nad našimi hlavami. Byt sa napĺňa novým vzduchom, dobre sa dýcha, tak sviežo, čisto, ako sa to dá len počas chladných zimných rán. Slnko. Po poli uháňa smerom na západ traktor, smiešny pohľad na ten osamelý traktor na zasneženom poli popretkávanom stopami ako vyšívaný obrus. Autá na parkovisku jedno vedľa druhého, na nich navešané cencúle ako girlandy. Ľudia na chodníku: mladý muž kočíkujúci dieťa, zopár psíčkarov. „Krásny deň, krásny“, tak veľmi sa mi to chce vykričať do priestoru, aby to počuli všetci, celá štvrť, každý jeden človek. Aké vzácne sú nám chvíle, keď len tak sme. Netreba myslieť na obyčajnosti všedných dní, čo stresujú. Teraz nie, teraz sa to nehodí. Teraz treba len tak byť.