103. Rozbité myšlienky

Ležím na gauči v našom byte, v teplákoch a čiernom tielku, prikrytá paplónom až po uši. Pozerám na čistulilinké okná bez záclon, výsledok mojej práce, s ktorou som nadmieru spokojná. Na biele steny, nenápadnú jazvu, ktorá zostala na strope po tom, čo sme zhodili stenu oddeľujúcu kuchyňu a obývačku, na veci rozhádzané po kuchynskej linke, rezne a paradajkový šalát ešte od obeda. Je mi tak dobre, tak dobre. Niekto mi niekde povedal, že teraz prežívam najšťastnejšie obdobie v živote. Vôbec sa nepamätám, kto a kde to bolo. Iba viem, že sa to stalo. Môj chlap leží vedľa mňa a kašle takým strašným kašľom, až mám strach, že vykašle von celé pľúca. Horúce čelo a na nohách trčiacich spod paplóna žiadne ponožky. Chvíľu niečo pozerá, potom prepne na iný kanál a tak stále dookola. O chvíľu sedí pri sporáku, hlava strčená v hrnci s harmančekovým čajom, prikrytý uterákmi. Mama mi telefonicky radí, vraj mu mám na hrudník priložiť horúcu bravčovú masť, aby sa mu prehrialo vnútro. Skúšam to teda, ale bez väčšieho úspechu. Dosiahla som akurát to, že vonia ako oškvarka a mám zababrané uteráky... *** Cítim sa unavene. Líham si o deviatej, už nevládzem ani čítať, vstávam spolu s východom slnka, čo sa tisne dnu cez škáry v žalúziách, a potom celý deň zívam. Presne tak, ako to dievča čakajúce na chodníku na zelenú, ktoré som videla dnes ráno z auta. Sediac pri počítači snívam o teplej posteli a paplónoch voňajúcich po aviváži. Zase raz mám obdobie, keď nedokážem čítať a pozerať nič inteligentné, iba lenivo konzumujem obsah módnych biblií a lacných paperbackov. Dlho ležím vo vani, telefonujem a riešim v hlave krachujúce vzťahy mojich známych. Dlho si lakujem nechty lakom vo farbe slivkového lekváru, dlho si umývam zuby pozerajúc pri tom stále do zrkadla. Dlho pijem bielu kávu zo zeleného hrnčeka. Dopíjam ju takmer studenú. *** Dlho sa v obchode rozhodujem, čo si kúpim. A  napokon si vyberiem, zaplatím, zabalím nákup, zívajúc si na polceste uvedomím, že mi niečo chýba. Modrý fascikel s podkladmi do práce!!! S certifikátom o absolvovaní školenia, s prihláškou, s kadečím. Nabitý mojimi osobnými údajmi a údajmi o spoločnosti, v ktorej pracujem. V tichosti zahreším, zvrtnem sa na opätku a utekám nazad do drogérie dúfajúc, že som ho nechala práve tam. Predstavujem si, ako to oznámim v práci. Že cestou zo školenia som certifikát o jeho absolvovaní spolu s inými dôležitými / dôvernými firemnými informáciami niekde stratila (naozaj celkom neplánovane). Vletím do drogérie ako víchrica a vrhám zúfalý pohľad na “esbéeskára”. Pomáha mi hľadať. Môj modrý fascikel leží na zemi hneď vedľa palety s make-upom, ktorý som si strašne dlho prezerala a skúšala takmer všetky jeho odtiene. Nakoniec som si kúpila celkom iný. Dráma sa teda nekoná. Mám aj make-up aj všetky dokumenty. Ten kameň, čo mi spadol zo srdca, museli počuť na celej ulici. *** Teším sa na teplé dni, keď budem po uliciach behať iba v tričku, džínsach a balerínach. Alebo v sukni a sandáloch. Teším sa na bicykel, ktorý o chvíľu vytiahnem, a moja prvá jazda bude smerovať k letisku, aby som si vychutnala štartujúce lietadlá. Teším sa na môj rozkvitnutý balkón, na Rybník a na repkové pole (?), ktoré uvidím zo všetkých okien nášho bytu. Na citrónovú, jablkovú a punčovú zmrzlinu. Na mojito s Katkou niekde na terase. Na historky z jej života. Na nové knižky. Na more. Na chvíľu, keď si sama sadnem za volant a otvorím strešné okno na našom aute. Na dlhé rozhovory s mojím chlapom. Pri víne. Na nákupné popoludnia so sestrou. Na grilovačky a opekačky. Na cestoviny s kuriatkami a parmezánom. Teším sa na všetko.