106. Po zvukoch

Vraj je dnes Medzinárodný deň susedov. To zrejme znamená, že by sme mali utužovať susedské vzťahy. Ale ako na to? Hoci v našom byte bývame dva roky, susedov poznáme najmä po zvukoch:-) Suseda bývajúca pod nami na prízemí rada klepe neskoro večer rezne, a potom ich o polnoci vypráža, pričom nejakým čudným spôsobom jej digestor vždy vháňa ťažké výpary priamo k nám do bytu. (Obľubuje aj chlieb vo vajíčku a klobásky). Bohovsky dobre sa vtedy zaspáva. Na uslintanom vankúši so škvŕkajúcim žalúdkom a snom o obrovskom prepečenom rezníku. Práčka susedov nad nami zasa poskakuje po celej kúpeľni vždy okolo desiatej večer vydávajúc zvuky, ako by sa práve chystala vzlietnuť. V sobotu ráno nás pre zmenu budí už okolo šiestej ich večne plačúca a so všetkým trieskajúca dcéra a v nedeľu poobede pravidelne niečo vŕtajú, opravujú alebo zatĺkajú klince. 

Sused, čo na balkóne pestuje paradajky a feferónky, sa holí každý tretí deň, a pri tom vždy usilovne trieska žiletku o umývadlo. Do práce chodí okolo piatej ráno. Strašne mu totiž vŕzgajú dvere. Iný sused pri návrate domov odniekiaľ zvonka nikdy nezabudne riadne zabúchať na zábradlie, aby všetci vedeli, kto je tu pánom. Má asi päť a najradšej sa hrá vonku, keď prší. Každý sused sa dá identifikovať podľa charakteristického zvuku, ale o tých kúpeľňových a posteľných sa tu radšej zmieňovať nebudem. Tam radšej nepátram, ku komu by som ich mohla priradiť. Aj keď pokušenie by tu bolo. Jednou vetou by sa dalo povedať, že za všetko môžu papierové steny. Sú také tenké, že dnes už človek vo vlastnom byte nemôže ani riadne navrieskať na svoju polovičku, zaspievať vo vani áriu alebo si hlučne zasexovať bez toho, aby o tom nevedeli jeho susedia. Nič sa tu neutají. Nepoznáme sa po menách, ale vieme o sebe kadečo. Od neškodných záležitostí typu - kedy sa vysáva celý byt - až po celkom intímne informácie o frekvencii pohlavného styku a hygienických návykoch. V záujme zachovania dobrých susedských vzťahov mi však ostáva len veriť, že z nášho bytu sa ozývajú iba príjemné zvuky. A že si nikto z mojich susedov tento blog neprečíta:-) A akých susedov máte vy?

105. Intelektuálka a tá druhá

„Hurá, vrátila sa. Konečne!“ chcelo sa mi zakričať na plné hrdlo včera večer, keď som doslova po pár týždňoch opäť dostala obrovskú chuť čítať knižky a noviny. Už som o tom niekde písala, tak prepáčte, ak sa budem opakovať, ale nedá mi... Striedajú sa vo mne dve fázy. Sama pre seba som si ich pomenovala „intelektuálna“ a „tá druhá“. No vážne, nedokážem to ovplyvniť, som úplne v ich moci. Intelektuálna mi pripadá tá lepšia, takou by som chcela byť stále, tá sa ku mne hodí, napriek tomu vždy po čase naplno podľahnem tej druhej, aby som sa neskôr zasa vrátila nazad. A tak stále dookola. Kto sa má v tom vyznať?! Keď sa práve nachádzam v intelektuálnej fáze, nájdete ma zahrabanú v knihách. V klasike. Veľa čítam: ráno po zobudení, pri raňajkách, v práci, večer v posteli, na záchode. Na youtube si púšťam videá s opernými áriami, surfujem po internete, blogujem, pozerám správy a premýšľam. Tvorím. Je mi jedno, že celý týždeň chodím v jedných džínsoch a obyčajných tričkách, obutá v balerínach. Hlavne pohodlne. No keď ma to zrazu prestáva baviť a jedným okom zasa mrkám po ľuďoch na ulici, kto má čo oblečené, viem, že je zle. Začína fáza s pracovným označením „tá druhá“. Vtedy dostanem chuť nakupovať. Veľa nakupovať. Kabelky, topánky na vysokánskych opätkoch, priesvitné blúzočky, úzke sukne a bižutétiu. Listujem v kopách módnych časopisov, čo som doma nahromadila od momentu nasťahovania sa až doteraz, a lepím si žlté lístočky na tie strany, kde ma niečo zaujalo. V šatníku vyhlásim inventúru a triedim: toto je dobré, toto sa ešte zíde, toto niekomu darujem, toto ide do koša. Večery trávim namiesto čítania vo vani so zlupovacou maskou na tvári a kokosovým zábalom na vlasoch. Dlho si lakujem nechty (aj na nohách), natieram sa kilami telových mliek, trhám si obočie a holím si všetky chlpaté súčasti môjho tela (okrem vlasov na hlave:-)). Ráno vstávam do práce o polhodinu skôr, aby som stíhala perfektný make-up a dokonalý účes, ktorý vietor aj tak zničí skôr, ako nastúpim pred domom do auta. Hrôza! Nemala by som navštíviť psychológa? Nechať sa hospitalizovať? A nie je to nákazlivé? Som zvedavá, ako ste na tom vy. Nie je to spoločnou črtou takmer všetkých žien, že občas prepadneme módnemu ošiaľu a načas sa staneme cukrovými bábikami, lebo sa chceme páčiť? Je normálne chodiť po obchodoch a hodiny tráviť prehrabávaním sa v handrách dovezených z Číny? Tráviť čas nad módnymi bibliami porovnávaním sa s modelkami, čo už celé mesiace nevideli poriadne jedlo? Obzerať si svoju tvár odrážajúcu sa vo výklade? Ničiť si nohy na abnormálne vysokých opätkoch, v ktorých aj tak vyzeráme ako chromé bociany? *** V telke beží Diabol nosí Pradu, ja sedím pri internete v starom tielku a gaťkách a tvorím, film ani nevnímam. Na kuchynskej linke sa kopí špinavý riad, tak ho idem umyť, a potom sa zasa pustím do rozčítanej knihy zo včera. Na módu teraz kašlem:-)