112. Tak jesenne

Leto za nami. Prší. Tak jesenne, smutne. V televízii bežia mimoriadne správy. Na stoličke pohodená kopa prádla na žehlenie, v umývačke riad od včera, porozkladané taniere. Janko vo vani, občas spoza zatvorených dverí počujem špliechať vodu. Viem, že číta Týždeň a keď ho dočíta, pohodí ho na zem vedľa vane a zavolá ma, aby som ho odniesla, lebo ho zamokrí. Robí to tak vždy. Predtým, ako časopis odnesiem, pobozkám ho a pohladím po vlasoch. Robím to tak vždy. Je mi chladno, uvarím si čaj. S príchodom chladných večerov mám naň opäť chuť. Na čaj a zapálené sviečky. Sezónu odštartoval pred pár dňami práve môj manžel, keď večer zapálil sviečku v kuchyni na stole aj v obývačke na polici. Už viem, že ich mäkké svetlo mi chýbalo celé leto. Naložím tmavé prádlo do práčky a usalaším sa pred televíziou zamotaná do kockovanej deky s miskou zeleninového šalátu na kolenách. V sobotu boli u nás svokrovci a priniesli za tri igelitky zeleniny zo záhrady v Nemčiciach, strašne za z toho teším. Kopu paradajok som nakrájala včera do šalátu, štyri cukety postrúhala nadrobno a nechala zamraziť. V zime bude polievka a slané koláče z lístkového cesta a talianske rizoto, čo máme tak radi. Vyšla som na chvíľku na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. Robím to často, najmä večer a ráno ešte v pyžame, aby som vedela, čo si mám obliecť. Susedia venčiaci svojich psov už videli všetky moje pyžamá a nočné košieľky. Vždy vyleziem von len tak, celkom naboso. Poobzerám si svoje bylinky, pochválim takmer stále kvitnúce muškáty (sú dva, jeden ružový a druhý červený), zadívam sa na pole a keď mi začne byť zima, schovám sa dnu. Dnes oblaky visia nízko, sú ťažké a tmavé, akoby malo každú chvíľu začať pršať. Je chladno ako v novembri, tak dušičkovo. Treba povyťahovať zo skríň svetre a kabáty. Aj čiapky a šály. Priznávam, že ja sa na jeseň tak trošku aj teším. Lebo ja mám rada studené počasie, dážď, aj vietor. Ale iba vtedy, keď sa na to pozerám z tepla nášho bytu. 

111.

Minulý týždeň bol smutný, samé desivé odchody. Sami mladí ľudia, s ktorými sa niekedy viac inokedy menej preplietol môj život. Nenávidím ten moment, keď sa to dozviem. Srdce si počujem búšiť až v končekoch prstov, mozog pracuje na plné obrátky, triedim, ukladám informácie, hľadám nezmyselné a hlavne zbytočné riešenia, akoby som dostala za úlohu rozlúštiť matematickú hádanku, od ktorej závisí ďalšie fungovanie sveta. Môjho sveta. Mojej vlastnej zemegule. Vždy, keď umrie niekto, koho som dobre poznala, začnem sa viac báť. O seba, blízkych, priateľov. V noci nemôžem spať a stále znova premýšľam, aké to asi je. Už sa nezobudiť. Zostať sám. Sám? Znepokojuje ma tá nevedomosť, nemožnosť veci ovplyvniť. Niekoľko dní mi trvá, kým situáciu dokážem prijať a zmieriť sa s tým, že ho/ju už neuvidím, nestretnem v meste, neokomentuje mi viac status na facebooku, stratí sa v prachu všednosti. Taký je život, povedala by moja pragmatická sestra. Život prináša aj oveľa krajšie momenty. A tých je našťastie viac.

Nedeľa bola najkrajším dňom z celého týždňa, dokonale som si ju užila. Predpoludnie som strávila na balkóne čítaním a kochaním sa atmosférou končiaceho sa leta. Na konci augusta už vzduch vonia babím letom a večery sú chladnejšie, presne to mám rada. Janko mi hovorí, že na toto sa hodí jedine výraz „rybnícke leto“. Veru, na chalupe sme tento rok ešte neboli, ale plánujeme ísť do Rybníka nasledujúci víkend, preto dúfam, že sa nepokazí počasie. Už sa teším na zakvitnutú záhradu, aj hojdačku pod orechom, na ešte teplé a chrumkavé rožky z pekárne, na voňavé večery na lavičke pred domom. Studňa a latrína na dvore, mňaukajúce mačky na povale. Ťažká romantika, tá naša chalupa! Večer som podľa receptu z Apetitu naložila do sedemdecového pohára hermelín, má zrieť najmenej päť dní, to sa na chalupu hodí. Teraz ma v chladničke stále pokúša a chodím ho obzerať. (Zatiaľ vytrvalo odolávam.) Tak uvidíme, ako sa to celé vyvinie.

Tento týždeň som začala seknutým krkom. Ráno, keď som sa v aute pokúšala z predného sedadla zachytiť fľašu vína, ktorá sa nebezpečne gúľala po zadnom sedadle. Aby ste ma zle nepochopili, víno bežne nevozievame v aute len tak, pre každý prípad, niesli sme ho mojej kamarátke, s ktorou sme sa mali dnes večer stretnúť, no napokon to kvôli jej pracovnej zaneprázdnenosti nevyšlo. Cez deň sa to dalo vydržať, ale s príchodom večera som začala tuhnúť. A to doslova. Pomohol až horúci eukalyptový kúpeľ, ktorý môj krk na chvíľu uvoľnil. Nič nie je lepšie ako voňavá horúca voda a moja posteľ. Dúfam, že vy ste pracovný týždeň začali lepšie ako ja. Želám vám, aby bol slnečný - ak nie na nebi, aspoň v duši.

110. Taký mlčanlivý súlad

Streda: V sobotu v noci návrat z Turecka naspäť do reality všedných dní. Dlhý a nudný let, lebo som nedostala miesto pri okienku. To sa neráta, veď nie je nič krajšie, ako pozorovať tie malé bodky dole na zemi a predstavovať si, čo je to za mesto, čo tam ľudia práve robia. Možno sa práve vracajú z práce, boli nakúpiť, telefonujú so svojou láskou, premýšľajú, čo s načatým večerom. Ešte to celé úplne nevyprchalo, ešte sa cítim, akoby som si z pláží Alanye sem iba odskočila, akoby som sa tam mala vrátiť. Čudesný pocit to je. Návraty z dovoleniek sú jednoducho ťažké. Sedím pred telkou s uterákovým turbanom na hlave, chrúmem kaleráb a je mi trochu smutno, že je to za mnou. Mám kopec fotiek, pár dovolenkových kíl navyše, lebo ultra all inclusive je zbraň hromadného ničenia, pekne opálenú pokožku, tvár plnú pieh a hlavu nabitú do prasknutia zážitkami a obrázkami cudzích miest. Tak zasa nabudúce, keď obrázky vyblednú a nahradia ich všednosti, ktoré sa už teraz tlačia na ich miesto: treba ožehliť tú kopu, čo ešte zostala provokatívne nachystaná v kuchyni na stoličke, kúpiť prací prášok na biele prádlo, v sobotu termín u kaderníčky, vo štvrtok zubár, dotankovať auto, prezliecť paplóny, upratať celý byt.

Piatok: Pokoj v duši. Konečne, už dávno som to chcela vidieť. Pri scéne, kde hlavný hrdina prvý raz po rokoch strávených vo väzení prichádza domov, premýšľam, aký je to pocit, vrátiť sa po dlhej dobe niekam. Či je to to zvláštne neidentifikovateľné chvenie, čo cítim vždy, keď lietadlo klesá k zemi a ja vidím z miniatúrneho okienka náš dom, keď sa vlak približuje do konečnej stanice alebo keď pri šoférovaní míňam tabuľu s názvom obce. V kuchyni mi vonia čučoriedkovo-jablkovo-mandľovo-vanilkový koláč pre zajtrajšiu návštevu, z ktorého sme už trošku odjedli, lebo večer najviac chutí. Prezliekla som paplóny, vyprala všetku špinavú bielizeň , vyupratovala kuchyňu, kým môj chlap žehlil, obvolala sestru, maminu aj ocina. Brat je na nočnej. Ach, ako ľúbim vyupratovaný byt, ako mi tu všetko dobre vonia. Okná mám dokorán, počujem dopadať dažďové kvapky na parapetu, máčajú moje bylinky, muškáty. Je chladno, vlhko. Hríbovo. 

Sobota: Hlava pomotaná vínom, ktoré som pila lačne, s chuťou. Nový účes, predpoludnie som strávila u kaderníčky. Upršané lenivé predpoludnie, keď sme bezstarostne debatovali o dovolenkách, dobrom jedle a zumbe, o nás a našich známych. Na podlahu padali pritom moje vlasy a ja som sa cítila tak dobre, tak dospelo, lebo v kabelke kľúče od auta, lebo som to mohla sama odšoférovať domov, lebo sloboda. Na obed cukinové placky s jogurtovo-cesnakovým dressingom, varené zemiaky. Pustený televízor, pracovali sme mlčky a sústredene, každý na svojom: čistila som zemiaky a pripravovala dressing, On strúhal cukiny. Taký mlčanlivý súlad to bol. Plný lásky.