Práve som vyšla z kúpeľne voňajúca po mandliach, čistučká ako bábätko. Práčka ešte perie, naložená doplna čiernym prádlom, nepríjemný zvuk odstreďovania sa stupňuje. Chvíľu sa prelína s ostrým niekoľkosekundovým pískaním umývačky, že hotovo, že riad je umytý. Ešte popolievam kvety, aj ten nový na poličke v obývačke, čo som dostala k meninám. Má presne päť listov v tvare srdiečok a maľovaný črepník. Neviem, ako sa volá, ale videla som rovnaký aj v kvetinárstve a ochotná predavačka mi radila, ako sa mám oň starať, hoci som u nej nič nekúpila. Vonku je chladno, trochu popŕcha, dušičková nálada vo vzduchu. Vonia dymom zo sviečok a snehom. Uvarím si bylinkový čaj a pustím z archívu niečo, čo nemôžem sledovať cez deň, lebo som v práci. Dnes mám chuť na Dámsky magazín, na špeciálne vydanie venované čokoláde. Sladkosti sa k zimným večerom tak náramne hodia. Aj moje maslové sušienky, poliate citrónovou polevou a posypané drvenými klinčekmi. Aromatické, tak trochu vianočné, moje.
Včera som dočítala knihu o Vincentovi van Goghovi (Irving Stone: Smäd po živote). Fascinovane som ju čítala po malých častiach takmer celý mesiac. Pomaly a dôkladne. O jeho odrezanom uchu, o prvom predanom obraze, o začiatkoch, o impresionizme. Je dočítané, zostala iba naliehavá túžba vidieť výstavu, pozrieť si tie obrazy zblízka. Nasať farby a neexistujúce vône, atmosféru. Explodovať. Teraz veľa kníh na policiach, ktoré ešte nie sú prečítané. Police plné, už na nich nemám takmer žiadne miesto, vyzerá to na revíziu, triedenie, čo pôjde preč, čo zostane. Mám zámer vytriediť knižky, čo nezaujali, nájsť im iné miesto.
Trávime málo času doma, iba pár dní v týždni, večery po práci a unavené noci, na víkendy mierime niekam severnejšie, preč z útulného bytu. K blízkym, za spoločnými večerami pri víne. Za prechádzkami v opadanom lístí. Za dobrými pocitmi. Napríklad.
