120. 29/12/2010

Jedno z POvianočných rán, lenivé a studené. Cez žalúzie sa derie dnu slnko, rozpílené na uzučké pásiky svetla. Deväť hodín a mne sa nechce vstať, aj keď mi v žalúdku vyhrávajú hudobníci a pery mám od nedostatku vody celkom popukané. Napokon vstanem a nehlučne sa presúvam do kuchyne, lebo Janko ešte spí (v noci sledoval hokej). Oziabajú ma moje bosé nohy dotýkajúce sa studenej laminátovej podlahy: vtedy vždy ľutujem, že nemáme v celom byte natiahnuté huňaté koberce, také tie s dlhými hebkými chlpmi, do ktorých sa vám nohy zaboria až po členky. (V skutočnosti koberce neznášam.) Chladnička zíva prázdnotou. Len včera sme sa vrátili z Kysúc a zajtra cestujeme k svokrovcom, tak načo nakupovať. Nájdem v nej vajíčka, domáce s krásne tmavou škrupinou aj kupované, menšie a vyblednuté, čo zostali z predvianočného pečenia, dopoly zjedenú Ramu, dva cottage syry tesne pred uplynutím dátumu spotreby, tri kúsky trojuholníkového syra, vianočnú klobásu, olivy, parmezán, polovicu tetrapakového mlieka, plesnivú mrkvu a paradajky na vyhodenie. Rum, Amaretto, vodku a nejakú grécku figovú pálenku nerátam. Ani kečup a horčicu. Na stole, v košíku na pečivo, dva rožky zo včerajška, to je všetko. Napokon natriem jeden z nich trojuholníkom taveného syra, nalejem si pohár mlieka a moje raňajky si odnášam do postele spolu s knihou. Nikam sa netreba ponáhľať, vychutnávam si v prítmí a tichu izby jednotlivé sústa a premýšľam, čo s načatým dňom. ::: Večer. Kniha Ružový trojuholník dočítaná, ešte vo mne doznieva. Pozerám Pouta s Kristínou Farkašovou a vravím si, že je to ťažký film, že ho treba pozorne sledovať, aby človek dostatočne pochopil. Janko špliecha vo vani, počujem ho cez zatvorené dvere až do obývačky a trochu mu závidím, lebo mne lekári kúpanie zakázali. Boli sme v meste obzerať kočíky: napadlo mi, ako sa život mení, vyvíja – najskôr sme v obchodných domoch pozerali takmer všetko okrem detských potrieb a nábytku a teraz je to naopak. Všade, kam prídeme, obzeráme všetko, čo sa týka novorodencov a batoliat a napĺňa nás to radosťou. Ale tak to má byť. Šoférovala som po meste domov a premýšľala, aké asi bude, keď sa narodí. Či to bude chlapec alebo dievča. Na koho sa bude viac podobať. Či to všetko zvládnem, alebo budem od únavy zaspávať aj postojačky v kuchyni pri príprave obeda. Myšlienky tohto druhu sa mi preháňajú hlavou takmer neustále. Občas si podvedome prikladám ruky na brucho a jemne ho hladím. A občas to robím celkom vedome, pokúšam sa pomocou priložených dlaní niečo ucítiť, nejaký pohyb, znamenie, že moje vnútro žije. Ale zatiaľ nič necítim, ešte je priskoro. ::: Ešte dva dni a príde nový rok, začneme opäť pekne odznova. Ja si tento rok nebudem dávať žiadne predsavzatia, na svojom živote nechcem nič meniť. Ale keď si budeme pripíjať, budem si niečo pekné želať. Jedna moja kamarátka v tejto súvislosti do svojho statusu na facebooku napísala, že si treba upratať v hlavách a do nového roka vstúpiť s čistou mysľou. Krásne a aké pravdivé. Skúste to. V mikrovlnke strieľajú pukance. A ja idem dopozerať film. Želám vám pekný zvyšok starého roka a krásny vstup do toho nového. Užite si to :-)

119. Teším sa

Vonku tichučko sneží, jemne pofukuje vetrík a sneh nám navieva priamo na okenné parapety. Chvíľu som postávala na balkóne a mala pocit, že je Štedrý večer, tesne pred polnocou. Taká čarovná atmosféra. V skutočnosti je len začiatok decembra, neskorý večer. Ležím na gauči v obývačke s výhľadom na neustále sa zväčšujúci mokrý fľak na stene v rohu miestnosti a som trochu nahnevaná, že napriek reklamáciám nikto neprišiel a neodstránil problém.

Začal sa najkrajší mesiac v roku. Zostala som verná svojim rituálom a vyzdobila som vianočný stromček ozdobami v červenej a zlatej farbe ako každý rok hneď na začiatku decembra. Odteraz vždy večer zhasnem v obývačke svetlo, nechám tlmene svietiť iba lampu v kúte a farebné svetielka na stromčeku, uvarím si dobrý čaj, ktorý osladím medom, lebo med mi teraz v čaji náramne chutí, budem sa prechádzať po byte, pozorovať veci, samu seba v zrkadle, spredu a zboku, sledovať, ako mi rastie bruško a vychutnávať si sviatočnú atmosféru. Voňavé, ešte mokré prádlo, na sušiaku. Plátky pomaranča na radiátore. Náš byt sa mi v tlmenom svetle zdá krásne útulný, príjemný. Vôbec mi nevadí, že som v ňom sama a všade panuje ticho.

Vlastne by som mala ležať v posteli, ale mám toľko plánov! Prvýkrát v živote sa chystám napiecť medovníčky a sama ich aj vyzdobiť. Niektoré budú s vitrážou, niektoré namočené v čokoláde a posypané nasekanými mandľami, niektoré klasicky zdobené (tých sa trošku bojím). Spolu s Jankom sme si napísali zoznam vianočného pečiva, ktoré budeme piecť a už sa na to veľmi tešíme: on urobí ako vždy fantastickú griláž, ja domáce rafaelo, upečieme vanilkové rožteky, mandľové, karamelové koláčiky a na Vianoce urobíme tiramisu podľa originálneho receptu. Ak mi zostanú sily, rada by som urobila aj pár hand made darčekov a dekorácií pre blízkych. Teším sa. Včera som si cez internet objednala asi dvanásť kníh z Martinusu a neviem sa dočkať, kedy dorazia, aj keď si ich oficiálne nájdem až pod vianočným stromčekom. Ak sa to podarí, budeme tráviť sviatky na Kysuciach v spoločnosti mojich rodičov, brata, švagrinej a môj manžel prvýkrát v živote ochutná sladkú slivkovo-hráškovú vianočnú polievku, oni zasa jeho vianočnú kapustnicu s klobásou a všetci spolu pôjdeme na polnočnú omšu. Teším sa.

Inak dni bežia jeden po druhom, celkom pokojne. Pozorujem poletujúce snehové vločky, mokrý fľak na stene, ktorý zasychá a o pár dní sa zasa objaví, pozerám v televízii dokumenty, konečne som zasadila kvety, ktoré som mala niekoľko mesiacov len tak v pohároch s vodou, pokúsila som sa upiecť skalický trdelník (skončil v koši), uvarila som báječné kura na smotane a cuketovú polievku, prečítala zopár kníh a časopisov, obtelefonovala rodinu a kamarátov, vytriedila si šatník, spísala zoznam všetkého, čo treba nakúpiť. Konečne mám kopec času na premýšľanie, na čítanie, na snívanie, na seba a svoj svet.

Krásny december!