120. 29/12/2010

Jedno z POvianočných rán, lenivé a studené. Cez žalúzie sa derie dnu slnko, rozpílené na uzučké pásiky svetla. Deväť hodín a mne sa nechce vstať, aj keď mi v žalúdku vyhrávajú hudobníci a pery mám od nedostatku vody celkom popukané. Napokon vstanem a nehlučne sa presúvam do kuchyne, lebo Janko ešte spí (v noci sledoval hokej). Oziabajú ma moje bosé nohy dotýkajúce sa studenej laminátovej podlahy: vtedy vždy ľutujem, že nemáme v celom byte natiahnuté huňaté koberce, také tie s dlhými hebkými chlpmi, do ktorých sa vám nohy zaboria až po členky. (V skutočnosti koberce neznášam.) Chladnička zíva prázdnotou. Len včera sme sa vrátili z Kysúc a zajtra cestujeme k svokrovcom, tak načo nakupovať. Nájdem v nej vajíčka, domáce s krásne tmavou škrupinou aj kupované, menšie a vyblednuté, čo zostali z predvianočného pečenia, dopoly zjedenú Ramu, dva cottage syry tesne pred uplynutím dátumu spotreby, tri kúsky trojuholníkového syra, vianočnú klobásu, olivy, parmezán, polovicu tetrapakového mlieka, plesnivú mrkvu a paradajky na vyhodenie. Rum, Amaretto, vodku a nejakú grécku figovú pálenku nerátam. Ani kečup a horčicu. Na stole, v košíku na pečivo, dva rožky zo včerajška, to je všetko. Napokon natriem jeden z nich trojuholníkom taveného syra, nalejem si pohár mlieka a moje raňajky si odnášam do postele spolu s knihou. Nikam sa netreba ponáhľať, vychutnávam si v prítmí a tichu izby jednotlivé sústa a premýšľam, čo s načatým dňom. ::: Večer. Kniha Ružový trojuholník dočítaná, ešte vo mne doznieva. Pozerám Pouta s Kristínou Farkašovou a vravím si, že je to ťažký film, že ho treba pozorne sledovať, aby človek dostatočne pochopil. Janko špliecha vo vani, počujem ho cez zatvorené dvere až do obývačky a trochu mu závidím, lebo mne lekári kúpanie zakázali. Boli sme v meste obzerať kočíky: napadlo mi, ako sa život mení, vyvíja – najskôr sme v obchodných domoch pozerali takmer všetko okrem detských potrieb a nábytku a teraz je to naopak. Všade, kam prídeme, obzeráme všetko, čo sa týka novorodencov a batoliat a napĺňa nás to radosťou. Ale tak to má byť. Šoférovala som po meste domov a premýšľala, aké asi bude, keď sa narodí. Či to bude chlapec alebo dievča. Na koho sa bude viac podobať. Či to všetko zvládnem, alebo budem od únavy zaspávať aj postojačky v kuchyni pri príprave obeda. Myšlienky tohto druhu sa mi preháňajú hlavou takmer neustále. Občas si podvedome prikladám ruky na brucho a jemne ho hladím. A občas to robím celkom vedome, pokúšam sa pomocou priložených dlaní niečo ucítiť, nejaký pohyb, znamenie, že moje vnútro žije. Ale zatiaľ nič necítim, ešte je priskoro. ::: Ešte dva dni a príde nový rok, začneme opäť pekne odznova. Ja si tento rok nebudem dávať žiadne predsavzatia, na svojom živote nechcem nič meniť. Ale keď si budeme pripíjať, budem si niečo pekné želať. Jedna moja kamarátka v tejto súvislosti do svojho statusu na facebooku napísala, že si treba upratať v hlavách a do nového roka vstúpiť s čistou mysľou. Krásne a aké pravdivé. Skúste to. V mikrovlnke strieľajú pukance. A ja idem dopozerať film. Želám vám pekný zvyšok starého roka a krásny vstup do toho nového. Užite si to :-)