Víkendy mám rada okrem iného aj kvôli spoločnému stolovaniu. Som estét. (Našťastie môj manžel tiež.) Páči sa mi jesť pri pekne prestretom stole, dáva mi to pocit sviatočnosti okamihu a pohody. Milujem dlhé víkendové raňajky, keď na stôl poukladám čerstvé pečivo, maslo, salámy, syry, zeleninu a ovocie, kanvicu s horúcim čajom, džús, všetko pekne naaranžujem na taniere a doladím k tomu obrúsky a poháre. Keď jeme aj hodinu bez toho, aby sme nervózne pozerali na hodiny a premýšľali nad tým, čo nám uniká. Iba jeme a rozprávame sa. A rovnako zbožňujem dlhé obedovanie v milom prostredí, pekný riad, na ňom úhľadne a dômyselne upravené jedlo, zapálená sviečka, pohár vínka, príjemná konverzácia. Záleží mi na tom, čo jem a ako to jem. A budem viesť k tomu aj moje deti.
Vadí mi, keď prídem niekam, kde na spoločnom stolovaní nikomu nezáleží. Keď sa uvarí nedeľný obed, každý si ho naloží na tanier sám a odnesie si jedlo k televízoru, alebo keď sa jedlo servíruje len tak ledabolo jedno cez druhé, keď niekto pri obede zo zásady nepoužíva príbor, ale polievku aj hlavné jedlo je lyžicou, pričom oboje konzumuje z hlbokého taniera, keď niekto nemá problém obedovať v teplákoch a fľakatom tričku, keď jedlo rýchlo zhltne, potom bez slova vstane od stola a odíde do inej miestnosti ignorujúc ostatných, ktorí ešte nedojedli, keď niekto pri jedle negustiózne sŕka a korenie z polievky vypľúva priamo na obrus, alebo keď na plnú hubu kritizuje výtvor hostiteľa.
Ale poďme pekne po poriadku: Keď si už hostiteľ dá toľko námahy s prípravou obeda, mal by ho vedieť hosťom aj odprezentovať. Myslím tým ponúknuť pokrm na pekne prestretom stole naservírovaný na čistých tanieroch. A naopak, hostia, a je úplne jedno, či ide o manžela, deti či priateľov, by na oplátku nemali pohrdnúť spoločným stolovaním a nekaziť atmosféru argumentmi typu, že si jedlo vezmú k televízii, lebo si nemôžu nechať ujsť seriál či nedeľnú politickú prestrelku na Markíze. Alebo ignorovať fakt, že spoločné stolovanie ako také má aj nejaké pravidlá a pri stole sa nesprávame ako prasiatka. Ide ma poraziť, keď niekoho vidím jesť takým spôsobom, že po ňom zostane na obruse mláka a guľôčky nového korenia, pričom úhľadne poskladaný obrúsok si ani nevšimne. A ani vyleštený príbor, lebo mu na všetky chody stačí lyžica s odôvodnením, že bude menej špinavého riadu. Bŕŕŕ, to už pením. Pením aj vtedy, keď sa pri obede musím pozerať na osobu, ktorá ma evidentne problém s hygienou a nezáleží jej na vzhľade. Čo povedať na otrasný zvyk obedovať v nedeľu ešte v pyžame, v špinavých teplákoch, vyťahanom triku alebo nebodaj len v trenírkach? A zopárkrát som sa stretla aj s neslušnosťou najhrubšieho zrna, keď si niekto dovolil kritizovať dobré jedlo takým spôsobom, že by si zaslúžil aspoň mesačné nútené práce v nejakej lacnej vývarovni. Aby pochopil.
Možno som staromódna, ale záleží mi na rituáloch. A k nim spoločné stolovanie aj so svojimi nepísanými pravidlami aspoň cez víkend patrí. So všetkými hore menovanými prešľapmi sa viac menej pravidelne stretávam a bohužiaľ ich neviem tolerovať. Pre pokoj v rodine som nikoho nemenovala, ale ak ste sa v mojich riadkoch našli, porozmýšľajte, či nie je čas na zmenu. Stojí to za to.
Víkendy mám rada okrem iného aj kvôli spoločnému stolovaniu. Som estét. (Našťastie môj manžel tiež.) Páči sa mi jesť pri pekne prestretom stole, dáva mi to pocit sviatočnosti okamihu a pohody. Milujem dlhé víkendové raňajky, keď na stôl poukladám čerstvé pečivo, maslo, salámy, syry, zeleninu a ovocie, kanvicu s horúcim čajom, džús, všetko pekne naaranžujem na taniere a doladím k tomu obrúsky a poháre. Keď jeme aj hodinu bez toho, aby sme nervózne pozerali na hodiny a premýšľali nad tým, čo nám uniká. Iba jeme a rozprávame sa. A rovnako zbožňujem dlhé obedovanie v milom prostredí, pekný riad, na ňom úhľadne a dômyselne upravené jedlo, zapálená sviečka, pohár vínka, príjemná konverzácia. Záleží mi na tom, čo jem a ako to jem. A budem viesť k tomu aj moje deti.
Vadí mi, keď prídem niekam, kde na spoločnom stolovaní nikomu nezáleží. Keď sa uvarí nedeľný obed, každý si ho naloží na tanier sám a odnesie si jedlo k televízoru, alebo keď sa jedlo servíruje len tak ledabolo jedno cez druhé, keď niekto pri obede zo zásady nepoužíva príbor, ale polievku aj hlavné jedlo je lyžicou, pričom oboje konzumuje z hlbokého taniera, keď niekto nemá problém obedovať v teplákoch a fľakatom tričku, keď jedlo rýchlo zhltne, potom bez slova vstane od stola a odíde do inej miestnosti ignorujúc ostatných, ktorí ešte nedojedli, keď niekto pri jedle negustiózne sŕka a korenie z polievky vypľúva priamo na obrus, alebo keď na plnú hubu kritizuje výtvor hostiteľa.
Ale poďme pekne po poriadku: Keď si už hostiteľ dá toľko námahy s prípravou obeda, mal by ho vedieť hosťom aj odprezentovať. Myslím tým ponúknuť pokrm na pekne prestretom stole naservírovaný na čistých tanieroch. A naopak, hostia, a je úplne jedno, či ide o manžela, deti či priateľov, by na oplátku nemali pohrdnúť spoločným stolovaním a nekaziť atmosféru argumentmi typu, že si jedlo vezmú k televízii, lebo si nemôžu nechať ujsť seriál či nedeľnú politickú prestrelku na Markíze. Alebo ignorovať fakt, že spoločné stolovanie ako také má aj nejaké pravidlá a pri stole sa nesprávame ako prasiatka. Ide ma poraziť, keď niekoho vidím jesť takým spôsobom, že po ňom zostane na obruse mláka a guľôčky nového korenia, pričom úhľadne poskladaný obrúsok si ani nevšimne. A ani vyleštený príbor, lebo mu na všetky chody stačí lyžica s odôvodnením, že bude menej špinavého riadu. Bŕŕŕ, to už pením. Pením aj vtedy, keď sa pri obede musím pozerať na osobu, ktorá ma evidentne problém s hygienou a nezáleží jej na vzhľade. Čo povedať na otrasný zvyk obedovať v nedeľu ešte v pyžame, v špinavých teplákoch, vyťahanom triku alebo nebodaj len v trenírkach? A zopárkrát som sa stretla aj s neslušnosťou najhrubšieho zrna, keď si niekto dovolil kritizovať dobré jedlo takým spôsobom, že by si zaslúžil aspoň mesačné nútené práce v nejakej lacnej vývarovni. Aby pochopil.
Možno som staromódna, ale záleží mi na rituáloch. A k nim spoločné stolovanie aj so svojimi nepísanými pravidlami aspoň cez víkend patrí. So všetkými hore menovanými prešľapmi sa viac menej pravidelne stretávam a bohužiaľ ich neviem tolerovať. Pre pokoj v rodine som nikoho nemenovala, ale ak ste sa v mojich riadkoch našli, porozmýšľajte, či nie je čas na zmenu. Stojí to za to.
4 komentáre:
S jedením v teplákoch problém nemám, ale sŕkanie je hnus! Minule niekto za mnou v autobuse strašne mľaskal, až som mala zimomriavky, fuj, hnusný zvuk. A neznášam trieskanie riadom a škrabanie hrncov lyžicou, uch. Ale inak som tolerantná :-)
Ten tmavozeleny servis je krasny, mame velmi podobny, po kusoch si ho nosim od mamy, uz mam doma misu na polievku, servirovacie misy, este taniere mi chybaju.
mne sa strasne pacia tie tvoje taniere s tymi zelenymi...no, neviem co to je, bambusove listky, alebo tak? =)
krasne. stolovanie je aj pre mna pozitok, keby som tak presvedcila o tom aj mojho muza :-)
Zverejnenie komentára