130. O jedle

Piatkový večer trávim v posteli s rozčítanou knihou Anjeli nespia od Barbory Kardošovej. V televízii už dávno nič dobré nedávali, okrem ranného magazínu, ktorý si na trištvrte hodinku zapínam hneď po zobudení, a relácií o varení, už takmer nič nepozerám. Vlastne ešte Keby bolo keby. V ústach trpká chuť, čo zostala po červenom grepe a trochu tŕpnuce lýtka, lebo som dnes vypila málo vody. Doháňam teraz. Po dlhom čase som dnes dostala chuť na praženicu s hríbami, urobila som ju na večeru - z dvoch vajíčok a posledných zásob kuriatok, čo ešte zostali v mrazničke. Už keď som hríby pre istotu predvárala v malom hrnci, rozvoniavali po celom byte a mne po brade tiekla slina za slinou. Odkedy mi zistili tehotenskú cukrovku a nasadili diétu, ktorá mimochodom akosi nezaberá a cukor sa drží naďalej vo výškach, myslím na jedlo ešte viac ako doteraz. Stále premýšľam, čím by som uspokojila svoje chuťové poháriky. Hľadám vhodné recepty na internete, listujem v starších vydaniach Apetitu, pozerám, čo majú na policiach v bioobchodoch aj obyčajných potravinách, v stánku s ovocím a zeleninou na rohu. Včera som napríklad kdesi na internete natrafila na výbornú špenátovú polievku s parmezánom a napriek tomu, že som sa od kaderníčky vrátila až okolo siedmej, som ju ešte večer stihla uvariť a zjesť z nej rovnú polovicu. Druhú som dojedla dnes na raňajky s plátkom knäckebrotu. Po tom, čo som minulý týždeň pretrpela pohľad na Jankovu dobošovú tortu, čo dostal od mamy k promóciám, aj na cheesecake, ktorý som pri tejto príležitosti upiekla zasa ja, mám pocit, že tá diéta nie je až taká strašná. Aj keď priznávam, že je ťažké zrieknuť sa lahodnej sladkej chuti čokolády, dezertov a koláčov, ubrať z príloh a ignorovať voňavé čerstvé mäkučké pečivo (ešte horúce francúzske bagety, croissanty, cibuľový alebo bielučký nadýchaný maďarský chleba), ktorého by som zjedla aj kilo. Hlavne, keď si na tom pochutnávajú všetci okolo. Chýba mi aj sladké ovocie, mám pocit, že už aj letmý pohľad na banán či hrozno mi dvíha cukor k nebesiam. Keďže však pre mňa ešte zopár týždňov budú platiť isté obmedzenia v stravovaní, rozhodla som sa, že z nútenej diéty vyťažím čo najviac. Treba k tomu pristupovať pozitívne – aspoň nepriberiem dvadsať kíl a po pôrode sa rýchlo zmestím do mojich obľúbených riflí. A precvičím sa v pevnej vôli. Našťastie je jar a na pultoch sa konečne objavuje čerstvá zelenina, to je dôvod na radosť. V stredu predpoludním, pri čakaní na trolejbus, som nakúkala do stánku s ovocím a zeleninou a nevýslovne sa tešila z toho, že na tabuľkách s cenou a popisom stojí veľkými písmenami ako krajina pôvodu Slovensko. Je čas jarných šalátov a polievok, ktoré sú rýchle a nenáročné na prípravu. Navyše sa zelenina dá tak skvelo kombinovať s kuracím alebo morčacím mäsom, so syrmi, jogurtovými dressingami alebo vajíčkami. Zamilovala som sa do tvarohu, slaného balkánskeho syra, mozzarelly, ementálu, eidamu, parenice, ovčieho aj kozieho syra. Dokonca som si zvykla aj na neprisladzovaný biely jogurt a nízkotučné acidko. Ak mám chuť maškrtiť, normálne mi už teraz stačí dať si pohár horúceho neosladeného kakaa alebo Caro a mám zážitok na celý večer. Netvrdím, že sa neteším, ako si po pôrode dám svoju obľúbenú čokoládu alebo zákusok. Teším sa a veľmi. Len ktovie, ako mi budú chutiť s či sa mi nebudú zdať až príkro sladké.