136. Obľúbený obyvateľ domu

Niekedy mám výčitky svedomia, keď už dávno odbilo deväť a ja ešte ležím v posteli s rozčítanou knihou, hoci vonku svieti slnko. Pocit, akoby som plytvala časom, akoby na čítanie kníh bola regulérne určená iba hlboká noc, keď všetci dávno spia. Napokon ma vždy vyláka z postele hlad, smäd alebo bolesť chrbta. Raňajkujem knäckebrot s maslom, šunkou a paradajkou, k tomu šálka Cara ako ilúzia dobrého pressa s mliekom. Otvorila som si balkón dokorán ignorujúc, že lákam dnu otravné muchy, ktorých potom nie a nie sa zbaviť. Rada sa pozerám na dom oproti, na balkóny zapratané sušiakmi a kvetinami. Napadlo mi, že hoci majiteľov tých bytov bližšie nepoznám, mám v tom dome svojho obľúbeného a neobľúbeného obyvateľa. Ani neviem, kde sa tá myšlienka zrodila a podľa akého kódu som vyberala. Nejaký vnútorný radar? Možno podľa nejakého špeciálneho vlnenia, ktoré je voľným okom nepozorovateľné. Isté je, že súťaž o najnesympatickejšieho obyvateľa domu vedie chlapík z tretieho poschodia, o ktorom viem len toľko, že žije s priateľkou, často venčí miniatúrneho psa, nosí krikľavé tričká, viackrát do týždňa leští svoje auto a rád sa po balkóne promenáduje v pritesných trenírkach. Nepáči sa mi spôsob jeho chôdze. Uznávam, ani jeden z vymenovaných faktov nie je dôvodom na nesympatiu. Ale ja si neviem pomôcť. Naopak, mám rada balkón na prvom poschodí, ten celkom naľavo. Je na ňom malý stolík, dve stoličky a mnoho kvetov. V byte, ku ktorému balkón patrí, býva mladá žena s asi sedemročnou dcérkou. Často si na balkóne čítajú, robia spolu úlohy, zalievajú kvetiny. Rada ich vidím vonku, keď sa malá učí korčuľovať na kolieskových korčuliach alebo spolu hrajú bedminton. Alebo keď vystupujú podvečer z malého auta vlečúc nákupné tašky ku vchodovým dverám, keď vyrážajú niekam na bicykloch, keď sa len tak prechádzajú lížuc zmrzlinu. Ide z nich pohoda. Ale čo ak je to všetko iba klam, ilúzia ako to Caro namiesto pressa s mliekom? Možno neprávom zatváram chlapíka z tretieho do škatule s nápisom VYRADENÉ. A možno vôbec nie, ktovie, ako to celé vlastne je. Teraz sú všetky balkóny opustené. Sem tam sa na nich mihne niekto v župane a prevesí mokrý uterák cez sušiak. Čas doraňajkovať a pohnúť sa ďalej. Idem si aj ja dať horúcu sprchu, umyť si vlasy a potom mokré uteráky prevesím cez sušiak na balkóne ako iní. Ktovie, či aj ja som niekoho obľúbený alebo neobľúbený obyvateľ domu...