140. Nuda

Búrka? Ochladilo a zatiahlo sa, hrmí. Zatvárame okná, lebo nepríjemný chlad vteká dnu a zalieza pod kožu. Teraz, na konci júna. A viete, čo? V takomto počasí mám hroznú chuť na croissant a kakao. Ešte horúci, krásne nadýchaný croissant a husté sladučké kakao. Jedla by som ho len tak nasucho. Bez džemu, bez masla. K tomu by som si vyložila nohy a čítala dnešné noviny voňajúce tlačiareňskou čerňou. Miesto toho sedím na gauči s počítačom položeným na nohách a hľadám na internete niečo, čo by ma zaujalo. Niečo, čím by sa dal zabiť čas. Nebudem vás presviedčať, že sa mám vynikajúco. V skutočnosti sa hrozne nudím: pozrela som si všetky filmy, čo som chcela, prečítala všetky knižky z poličiek, z knižnice, niekoľkokrát prelistovala všetky časopisy v našej domácnosti. Urobila si kúpeľ, upiekla zopár koláčov, niekoľkokrát navarila, poutierala prach, vyprala a vyvesila prádlo, následne ho ožehlila... --- Tá búrka nás nakoniec obišla. Zostali po nebi porozstrácané oblaky. Celkom neškodné, nič nesľubujúce. Ležím pre zmenu v posteli a počúvam zvuky zvonku. Počuť iba vzdialený ruch cesty, bučanie kráv na družstve, zopár čvirikajúcich vrabcov sediacich na strechách, žiadne ľudské hlasy. Ani náznak. Čo robiť, kam ísť, ako stráviť posledný ne-rodičovský víkend? Možnosti sú značne limitované. Ležím a premýšľam, kedy sa to stane. Či budeme musieť zbalení utekať do nemocnice s kontrakciami každých päť minút alebo sa uskutoční neromantický scenár s nástupom na oddelenie vo štvrtok o siedmej ráno. Všetci by sme chceli, aby bolo po tom. Utešujem sa myšlienkou, že sa s veľkým bruchom budem ťahať po svete ešte maximálne pár dní, viac mi nedovolia. Potom sa regulérne staneme mamou a ocom. Už aby to bolo. Niečo mi našepkáva, že toto je môj posledný príspevok pred dňom D. Nabudúce tu zavesím fotku nášho bábätka, aby som sa pochválila novým životom. Držte mi palce!

139. Sobota

Tieto dni sú najmä o čakaní. Na ten malý zázrak. Plynú jeden za druhým , každý iný, v skutočnosti všetky rovnaké. Snažím sa ich tráviť aktívne, stále niečo robiť, aby mi čas ušiel rýchlejšie, aby som nemusela myslieť na to, kedy sa to už konečne spustí. Nekonečné čakanie. Brániť sa nervozite a stresu, nepripúšťať si večne zvedavé telefonáty, či už. Občas sa mi kvôli tomu náhle zhorší nálada. A občas sa mi dokonca na chvíľu podarí zabudnúť, že som tehotná. --- Po aktívnom týždni unavený víkend. Vonku to vyzerá na dážď, visí na vlásku. Ranná prechádzka do obchodu po čerstvé pečivo ma vyčerpala, bolí ma celé telo. Kúpili sme nakoniec iba väčšiu bagetu, kukuričnú krupicu a balíček cukríkov. V záhradách prezreté čerešne naklonené k zemi, nikto ich neoberá, nechajú ich ležať porozhadzované po tráve. Odniekiaľ počuť škriekať pávy a ja si hneď spomeniem na Perinbabu. Vlečieme sa pomalým krokom domov, nad nami ťažké mraky, štípu muchy, celý svet je unavený, spomalený. Počasie mi hrá do karát, nahráva mojej chuti na ničnerobenie, maximálne si pozrieť dobrý film a dočítať rozčítanú knihu. Poobede plánujem domáci wellness v skromných podmienkach našej kúpeľne: na vlasy marhuľový šampón a olivová maska, telo si vyumývam ovocným sprchovým gélom a natriem mliekom s vôňou bambuckého masla a citrónovej trávy, pre nohy toľko potrebná pedikúra. Už len predstava zaroseného kúpeľňového zrkadla je mimoriadne sympatická. No a večer (alebo až zajtra) možno uvarím cuketovú polievku podľa najnovšieho Apetitu, lebo po včerajšom vyprážanom enciáne s hranolčekmi a tatárskou omáčkou treba výrazne odľahčiť. Boli sme pozvaní na obed do reštaurácie, ja som pri predstave roztekajúceho sa syra nevedela odolať a musela som si ho objednať. Zrejme posledný extrémistický kúsok pred zavŕšením dojčenia. --- Teším sa zo staro-nového balkóna, ktorý nám vo štvrtok prišli zaskliť. Teraz vyzerá úžasne, akoby sa ten priestor zväčšil, chodím sa tam nadýchať vône čerstvo opraného prádla, pokochať sa novým výzorom. Pred chvíľou som vyliezla z vane. Naposledy som sa kúpala v októbri minulý rok, po dlhom čase je fajn pocit ponoriť sa pod hladinu alebo si len tak čítať noviny a popri tom dávať pozor, aby sa úplne nerozmočili. Vonku konečne začalo pršať a vzduch v byte sa mení, vlhne, teplota klesá smerom k znesiteľnosti. Sediac na gauči zapíjam mliekom francúzsky film Klára a ja. Cítim sa dobre, uvoľnene, lebo zasa na chvíľu zabúdam.

138. Ženskosť

Možno dnes budem príliš kritická. Možno so mnou dnes nebudete súhlasiť a možno sa na mňa za moje tvrdé slová budete trochu hnevať. V každom prípade sa teším na búrlivú diskusiu. 

Niekedy si sadnem na lavičku v meste a len tak pozorujem okoloidúce ženy. Páči sa mi pozorovať upravené ženy s ľahkým, sotva badateľným, make-upom a pekným účesom, ako sa okolo elegantne nesú a za nimi zostáva voňavý obláčik. A je jedno, či majú na sebe kostým a lodičky alebo tričko, rifle, tenisky a pred sebou tlačia kočík. Páči sa mi to, čo z nich vyžaruje. ŽENSKOSŤ. Naopak, je mi smutno, keď vidím ženu, ktorá by mohla byť krásna nebyť žltého vrabčieho hniezda na hlave a obitých topánok s dlhokánskou špičkou zakrútenou dohora, v ktorých navyše nevie chodiť. Alebo ženu so strhanou pleťou a s neodmysliteľnou cigaretou v ruke navlečenú v neforemnej nočnej (?) košeli. Alebo ženu, ktorej z krátkeho tielka cez bedrové nohavice prevísa kopec slaniny plus trčia uzučké tangáče vytiahnuté do polovice chrbta. A už vôbec nemám slov na chabé pokusy o líčenie: tým mám na mysli toľko obľúbenú kombináciu modré očné tiene – ružový rúž a make-up typu pomaranč (v tomto prípade neplatí, že snaha sa cení!). Je to znak nevkusu alebo nedbalosti/totálnej rezignácie? Páči sa mi, keď sa žena o seba stará. Keď sa chce páčiť nielen okoliu, ale najmä sama sebe. Z takej ženy vyžaruje zdravé sebavedomie. Jedným slovom ŽENSKOSŤ. Nie, naozaj to nie je o povrchnosti, o peniazoch, ani o večnom naháňaní sa za najnovšími módnymi kúskami a vysedávaní v kozmetických salónoch a kaderníctvach. Mrzí ma, že ešte stále mnohí považujú pestovanú ženu za fiflenu, ktorá na úkor pestovania svojej vonkajšej krásy zanedbáva domácnosť a rodinu. Mám na mysli najmä tie, ktoré by chceli byť ako ona, ale z rôznych dôvodov pre to nič nerobia. Mrzí ma, že veľa mladých žien vyzerá o celú jednu generáciu staršie a navonok sa tvári, že to tak má byť. Akoby po tom, čo sa vydali a porodili deti, odložili do skrine spolu s pekným oblečením aj svoju osobnosť a naopak, vytiahli odtiaľ staré fľakaté tepláky a rozťahané xxl tričká s otrepaným argumentom, že pri deťoch na nič nie je čas. Predčasne zostarnuté, neatraktívne ženy, ktoré svoj zúfalý výzor berú ako prirodzený životný údel vydatej ženy. Ženy ponavliekané v nevkusných handrách z tržnice, ženy s nadváhou, ženy v lepšom prípade s odrasteným vyplaveným melírom, v tom horšom s nepodarenou trvalou a lá karfiol (a to nespomínam prečudesné červené a fialové odtiene vlasov). Sú také, ktorým je jedno, ako vyzerajú, potom tie, ktoré sa síce o niečo pokúšajú, ale žiaľ nemajú ani štipku vkusu (a nevedia o tom), no a samostatnou kapitolou sú tie, ktoré by chceli dobre vyzerať, ale ako som už spomínala, nič pre zmenu k lepšiemu nerobia. „LEBO čo by povedalo okolie“ (mama, svokra, teta, susedka...). „LEBO na zmenu nie je čas“ (vhodné obdobie, financie a pod.). „LEBO manžel by to aj tak neocenil, tomu je jedno, ako vyzerám.“ Argumentov existuje na kilá. Sú nešťastné, a tak sa pre zlepšenie nálady aspoň slovne s patričnou dávkou pohŕdania obúvajú do pestovaných žien. Neraz som bola toho svedkom. Keď som vyrazila do protiútoku, odbili ma so slovami, čo ja môžem o tom vedieť, keď nemám deti a celý svoj voľný čas mám iba pre seba! Ja si však myslím, že žena v každom veku môže byť krásna. Stačí si iba nájsť denne pár minút pre seba a trošku sa pestovať, veď si to všetky zaslúžime. Raz za čas (namiesto teplákovej kultúry) zájsť ku kaderníkovi, na kozmetiku, masáž, kúpiť si niečo pekné na seba (prípadne si pred kúpou nechať poradiť), chvíľku relaxovať pri dobrej knihe alebo časopise, zmeniť jedálniček, začať chodiť na zumbu alebo jogu, prevetrať bicykel, dopriať si kávičku s kamarátkami. Jednoducho masírovať si dušičku aj telo. Možností ako zlepšiť svoj život, stať sa krajšou a tým spokojnejšou, je nekonečno. Tak prečo ich nevyužiť? Veď určite poznáte reklamný slogan Because I´m worth it! (=Pretože ja za to stojím!). Keď vás niekedy prepadne frustrácia zo seba samej, spomeňte si na tento slogan, vyzlečte staré tepláky a urobte niečo pre seba.

137. Čakanie na búrku

Príjemný júnový večer, krátko pred pol jedenástou, práve sme dopozerali Jste to, co jíte. „Bodol by tichý nočný dáždik“, premýšľam nahlas. „Vlastne nemusel by byť tichý. Rada by som sa započúvala do zvukov blížiacej sa búrky. Do kvapiek dažďa kropiacich okenné parapety.“ Skrytá otázka v mojich slovách zostane bez odpovede. Janko hrá wii nevnímajúc, čo hovorím, a ja sa neviem rozhodnúť, čo s načatým večerom. Spať sa mi ešte nechce, ale ani čítať, ani sledovať televíziu. Neviem, čo by som robila. Vravím si, že by som tento voľný čas mala čo najlepšie využiť, lebo o chvíľu už nebude príležitosť, ale neviem ako. Malá mi tlačí na žalúdok, teraz ľutujem, že som si večer dala pohár kakaa. Idem si aspoň odlíčiť a nakrémovať tvár a vyčistiť zuby. Auto máme po týždni opäť funkčné, dnes ho J. priviezol zo servisu, tak sa teším, že nemusím viac cestovať za lekármi autobusom v takom sparne ako napríklad včera. Trmácala som sa na Kramáre preplneným autobusom a potom zasa hrkotajúcim trolejbusom. Kropaje potu na čele, mokrý chrbát. Dorazila som s viac ako hodinovým predstihom a nevedela, čo s časom. Sediac na nízkej bielej lavičke som teda hrýzla do plneného celozrnného pečiva a pozorovala ruch nemocnice. Ako bzučiaci úľ. Cítila som sa tam dobre, dôverujem tomu priestoru. Dnes rýchly obed: kuracie soté s hríbami a obyčajná ryža ako príloha. Rýchle varenie, rýchle jedenie. Zjedlo sa všetko. Popolievala som kvety v celom byte, lebo brečtanu, ktorý J. nedávno kúpil, už začali schnúť listy, poliala som aj bylinky na balkóne, vysušené a ovísajúce listy petržlenu a pažítky. Ožehlila prádlo a vyprala jednu práčku farebného. Večer sme sa boli prejsť v poli, kde J. chodí behávať. Krížom cez obilie a kukuricu vedie prašná cesta. Niekedy tam vidieť bažanty a vyplašené poľné zajace. Popri ceste sme objavili aj zemiačisko, čerešňu a orechy. Prechádzalo sa nám dobre, tešili sme sa z príjemnej atmosféry, J. mával pristávajúcemu lietadlu a na mojom pomarančovom tričku zasa pristávali malé čierne chrobáčiky. Boli všade a šteklili ma lezúc mi po rukách a krku. Polhodina pred polnocou. Otvoreným oknom prúdi do spálne vlhký a trošku chladný vzduch a ja stále čakám na búrku.