140. Nuda

Búrka? Ochladilo a zatiahlo sa, hrmí. Zatvárame okná, lebo nepríjemný chlad vteká dnu a zalieza pod kožu. Teraz, na konci júna. A viete, čo? V takomto počasí mám hroznú chuť na croissant a kakao. Ešte horúci, krásne nadýchaný croissant a husté sladučké kakao. Jedla by som ho len tak nasucho. Bez džemu, bez masla. K tomu by som si vyložila nohy a čítala dnešné noviny voňajúce tlačiareňskou čerňou. Miesto toho sedím na gauči s počítačom položeným na nohách a hľadám na internete niečo, čo by ma zaujalo. Niečo, čím by sa dal zabiť čas. Nebudem vás presviedčať, že sa mám vynikajúco. V skutočnosti sa hrozne nudím: pozrela som si všetky filmy, čo som chcela, prečítala všetky knižky z poličiek, z knižnice, niekoľkokrát prelistovala všetky časopisy v našej domácnosti. Urobila si kúpeľ, upiekla zopár koláčov, niekoľkokrát navarila, poutierala prach, vyprala a vyvesila prádlo, následne ho ožehlila... --- Tá búrka nás nakoniec obišla. Zostali po nebi porozstrácané oblaky. Celkom neškodné, nič nesľubujúce. Ležím pre zmenu v posteli a počúvam zvuky zvonku. Počuť iba vzdialený ruch cesty, bučanie kráv na družstve, zopár čvirikajúcich vrabcov sediacich na strechách, žiadne ľudské hlasy. Ani náznak. Čo robiť, kam ísť, ako stráviť posledný ne-rodičovský víkend? Možnosti sú značne limitované. Ležím a premýšľam, kedy sa to stane. Či budeme musieť zbalení utekať do nemocnice s kontrakciami každých päť minút alebo sa uskutoční neromantický scenár s nástupom na oddelenie vo štvrtok o siedmej ráno. Všetci by sme chceli, aby bolo po tom. Utešujem sa myšlienkou, že sa s veľkým bruchom budem ťahať po svete ešte maximálne pár dní, viac mi nedovolia. Potom sa regulérne staneme mamou a ocom. Už aby to bolo. Niečo mi našepkáva, že toto je môj posledný príspevok pred dňom D. Nabudúce tu zavesím fotku nášho bábätka, aby som sa pochválila novým životom. Držte mi palce!