142. Iné leto

Horúce letné dni. V byte vyše dvadsaťosem stupňov, vzduch sa nehýbe, hoci sú okná pootvárané dokorán. Čo by som teraz dala za pár minútový tichý dážď, za kvapky stekajúce po okenných tabuliach, za vzduch voňajúci mokrou trávou. Chýba nám tá voda z oblakov, možno aj letná búrka, vlažný vietor, čo pred sebou ženie prach z polí, lebo žatva už dávno začala. Toto leto je iné. Dni plynú rýchlo, zdanlivo bez akéhokoľvek plánu. Akosi náhodne. Prispôsobené najmladšiemu členovi domácnosti. Ráno chodievame kočíkovať, zatiaľ len na hodinku, prechádzame sa po našej ulici tam a späť, kým sa pri nás zastavujú susedia a zvedavo nakúkajú do kočíka. Janko je s nami doma, na pár dní, možno týždňov sa jeho doménou stala domácnosť, kým mňa ešte bolí telo, kým si s malou nájdeme svoj systém, pravidelnosť. Upratuje, nakupuje, varí nám, za čo som mu nesmierne vďačná, lebo si ani neviem predstaviť, že by som bola na všetko sama. Takto sa nám aspoň ako tak darí udržať v byte poriadok a nestratiť sa v chaose. Podvečer telefonujeme s rodinou, najmä s mamou, možno príde a možno sa zbalíme my a pôjdeme za nimi na sever. Lebo tam je predsa len chladnejšie, studené múry rodinného domu nepustia slnko do každého rohu. Užívam si chvíle, keď je malá spokojná, keď sa usmieva, hoci ešte o tom úsmeve ani netuší, keď visí na mojich prsiach. Občas som unavená, na sekundu podlieham mrzutosti, keď už jej neviem koľký krát za sebou pchám do úst vypadnutý prsník, lebo zaspáva, ale stále by pila, no potom si pomyslím na to, ako veľmi sme ju chceli a zabúdam na seba. Na to, že som hladná, nevyspatá, že mi súrne treba cikať. Milujem to malé stvorenie.