148. Jesenne

Predminulý víkend bol ako vystrihnutý z hororu. Pretože ma príšerne bolel zub. Pretože som musela dvakrát za sebou navštíviť pohotovosť, z toho raz uprostred noci, a vyčkať v kilometrovom rade. A pretože zub nakoniec predsa len musel von. Bolelo to – nepomáhali ani lieky, iba doslova tony ľadu. Striedala som teda na svojom ľavom líci mrazenú polievkovú zeleninu s gaštanovým pyré, lístkovým cestom a špenátom, a pritom cmúľala ľadové kocky, ktoré mraznička pri mojej spotrebe nestačila vyrábať. Plakala som. A kričala. Svet mi pripadal hrozne nespravodlivý – poznáte to: sebaľútosť ako vyšitá. No prebolelo, opäť sa mám dobre. Aj keď mi jazyk stále zachádza to diery po vytrhnutom zube:-) Život je našťastie ako sínusoida, a tak po zlých dňoch nasledujú zasa tie dobré. V pondelok sme sa vrátili z Kysúc. Minulý víkend sa teda vydaril. Vonku babie leto, príjemne teplo, ktoré mám tak rada – keď sa ešte dajú nosiť tričká s krátkym rukávom, ale človek sa už neroztápa od horúčavy, vzduch naplnený sladkosťou dozretých jabĺk a hrušiek, v záhrade na zemi popadané prezreté slivky, na ktorých sa popásajú osy, zo stromov opadávajú listy. Mám rada vône skorej jesene, dobre sa dýcha, napĺňa bunky optimizmom. Nočné klebetenie s mamou, keď som aj s Veronikou spala v manželskej posteli a chlapov sme vysťahovali do iných izieb. Deci bieleho vína, tvarohový koláč, na ktorý mi mama sľúbila dať recept, hutná sviečková, pečené podkovičky z kapra, syrové nite, veľké červené jablká. Oneskorená narodeninová oslava. Babkin koláč s hrozienkami a bravčovou masťou. Krátka prechádzka po lese, kým Veronika spala – našli sme zopár lesných jahôd, černice, zopár hríbov. Ani sa mi nechcelo vracať domov. Je takmer deväť hodín večer, Veronika už spí navlečená v spacom vaku, v ústach neodmysliteľný cumlík. V televízii Modré z neba, ktoré nepozerám, lebo dnes nechcem plakať, chcem sa mať dobre a zaspávať s pocitom, že je všetko v poriadku. Na celom svete. Vonku sa ochladilo, fúka. Noci bývajú studené, nenechávame už viac pootvorené okná. Na balkóne ešte stále visí už suché prádlo a mne sa nechce ho pozbierať a roztriediť. Dojedám cestovinový šalát, čo zostal od obeda, narýchlo vypijem pohár čírej vody a chystám sa do sprchy. Z bytov nad nami počuť zvuk tečúcej vody, niekto sa umýva. Susedka kričí po deťoch vysokým rozčúleným hlasom, niekde kňučí pes a niekto spláchol záchod. Žiadny zvuk v tomto dome sa neutají, ale ja mám tie zvuky rada, aspoň viem, že dom žije, že tu nie som sama.