Nové začiatky

Želám vám príjemný posledný deň v roku, priatelia. Vždy keď sa blíži koniec roka, akosi automaticky sa mi v hlave premieta film o tom, aký ten rok bol: čo vyšlo a naopak, čo sa nepodarilo, kam sme sa posunuli, čo sme zažili, koho sme stretli a pod. Premýšľam sama nad sebou a vytváram pomyselné plány na nasledujúcich dvanásť mesiacov. Tento rok som si zostavila akési desatoro záväzkov, ktoré by som rada dodržala. Či sa to podarí alebo nie, je ešte vo hviezdach... 1. Zdravo jesť 2. Schudnúť zopár kíl 3. Šoférovať (sama a často) 4. Utrácať menej peňazí na ženské magazíny a kozmetiku 5. Spoznávať krásy Slovenska 6. Nerozčuľovať a nestresovať sa kvôli maličkostiam 7. Chodiť viac do spoločnosti 8. Viac sa smiať (denne aspoň 10x) 9. Vystavať si šatník (už sa na tom pracuje) 10. Viac čítať Posledný deň v roku a na mne sedí depresia. Dúfam, že horúca vaňa to spraví. Ponorím sa pod hladinu, nechám trčať iba nos. Včera som si pokazila žalúdok, preto dnes diétujem a trochu ma to mrzí. Ťažko odolávať voňavému jedlu. Na spoločnosť nemám náladu, na blízkych reagujem podráždene, potom sa hanbím a utekám sama pred sebou. Byť tak slimákom, schovám sa do domčeka.

153. Vianočne

Práve som dojedla neuveriteľne dobrý vysoko tučný zrejúci syr z Normandie, ktorý nám v chladničke tak páchol, že sme ho museli vyložiť na balkón. Smradľavá lahôdka. Keby som bola Francúzkou, večerala by som syry tohto druhu možno aj každý večer. A zapíjala dobrým vínom. Sama. Okúpali sme Veroniku, ťukám na klávesnici a ona ma pozoruje hrajúc sa s cumľom, oblečená v pyžamku s farebnými kolieskami. Na december som sa tak tešila, ale nie je taký, aký by som chcela, aby bol. Niekedy si vravím, že by som mala konečne dospieť a nemať od chodu sveta priveľké očakávania. Niečo si vysnívam a potom som sklamaná, keď sa veci nedejú podľa mojich predstáv. Sklamaná z toho, že malá zle znášala očkovania a celý týždeň bola mrzutá, neutíšiteľný plač mi trhal dušu. Sklamaná z toho, že moje zuby sa nejakým zázrakom stále nesprávajú rozumne a kazia sa jeden za druhým. Vyzerá to tak, že ako budú mojej dcére pribúdať, mne budú pre zmenu ubúdať. Mrzí ma, že Veronika bola včera plačlivá a držala sa ma ako kliešť, keď ju chceli popestovať moji rodičia, ktorí precestovali dvestopäťdesiat kilometrov (aj) preto, aby ju videli. Frustrovaná z počasia, ktoré ničím nepripomína predvianočný čas, mierne vydesená zo správy, čo som čítala v novinách – že slovenské zimy budú čochvíľa pripomínať tie balkánske: daždivé a bez snehu. Čaro Vianoc. V obývačke svieti od prvého decembra ozdobený stromček. Červené a zlaté gule, tento rok aj čokoládová kolekcia. Adventný veniec, vianočný obrus. V spálni na okne veľké akože snehové vločky. Chystáme sa piecť vanilkové rožteky, mandľové srdiečka, sucháriky a Schwarzwaldskú roládu so šľahačkou a višňami. Suroviny nakúpil Janko v piatok v noci v hypermarkete, čo je otvorený dvadsaťštyri hodín denne. A okrem toho budeme spolu vyrábať čokoládové bonbóny pre blízkych, ktoré potom zabalíme do priehľadného celofánu a ozdobíme lesklými červenými stuhami. Často si púšťam vianočné cédečko Roba Opatovského a tancujem s Veronikou po izbách. Tajne vyjedám pepparkakory z modrej kovovej škatule vyloženej vysoko na kuchynskej linke. Každý deň otvorím nové okienko na adventnom kalendári. A pery si natieram balzamom s príchuťou čokolády, ktorého vôňa aj chuť mi tak veľmi pripomínajú domácu čokoládovú kolekciu mojej babky, čo ma sprevádzala každými Vianocami môjho detstva. Keď dnes malinká zaspí, urobím si sladké kakao a budem vypisovať vianočné pohľadnice, aby som ich zajtra cestou k zubárovi mohla zaniesť na poštu.