Byť mamou

Keď som ešte nebola mamou, často som si v duchu predstavovala, aké to je. Tešila som sa, ako budem moje voňavé bábätko nosiť v náručí, kočíkovať, uspávať či kŕmiť. Postupne som nakupovala výbavičku, čítala knižky a časopisy zamerané na výchovu a starostlivosť o dieťa a sľubovala si, že ako mama budem rozvážna, trpezlivá, samostatná, schopná bez problémov sama vyriešiť akýkoľvek problém. Ako veľmi som sa mýlila! Realita býva mnohokrát úplne iná ako naše predstavy. Po príchode z pôrodnice som veľmi rýchlo zistila, že moje naivné predstavy nezodpovedajú realite. Ubolená, unavená z neprespatých nocí a neustáleho dojčenia som nebola schopná riešiť domácnosť, zvládala som sa maximálne tak starať o ten malý uzlíček. Môj muž musel chtiac-nechtiac prevziať na čas kompletnú starostlivosť o domácnosť vrátane varenia a nakupovania, kým ja som iba dojčila, prebaľovala a uspávala naše dieťa nerátajúc minimálne množstvo času venované osobnej hygiene. A v podstate sa manžel stará o domácnosť doteraz. Už chodí síce do práce a ja sa v čase jeho neprítomnosti snažím popri starostlivosti o malú každý deň niečo urobiť – dať prať a vyvesiť prádlo, vyložiť či naložiť umývačku a dať umyť riad, popolievať kvety, utrieť prach, občas navariť a pod., ale aj tak zostáva väčšina práce na ňom. Ja jednoducho nestíham, pretože malá si vyžaduje každú minútu môjho času: ak spí, vyžaduje, aby som bola nablízku, najlepšie ležala pri nej, inak spí nepokojne a budí sa, po prebudení ju zasa veľa nosím na rukách, hráme sa, spievam jej, sama sa vie pohrať v postieľke maximálne štvrť hodinku, o chvíľu sa začne nudiť a plačom ma volá, aby som ju zabávala. Potom ju treba prebaliť, nadojčiť či uvariť zeleninovo-mäsový alebo ovocný príkrm. Nepopieram, je to náročné. Neviem si predstaviť, ako to všetko robia matky s viacerými deťmi alebo ženy, ktorých manželia trávia väčšinu dňa v práci.

Čo sa týka mojich predstáv o vlastnej trpezlivosti či rozvážnosti, tie sa stratili s nástupom prvých problémov ako sú neutíchajúci plač bábätka, časté bolesti bruška, komplikácie po očkovaní proti tuberkulóze, prvá nádcha, horúčky alebo prerezávanie sa zúbkov. Koľkokrát pochodujem hodiny po byte s plačúcou Veronikou v náručí a neviem si rady čo s ňou, keď som už vyskúšala takmer všetko a plač napriek tomu neutícha. Koľkokrát nervózne volám manželovi do práce, mame či kamarátke, aby mi poradili. Koľkokrát umieram od strachu pri akomkoľvek príznaku blížiacej sa choroby. Koľkokrát vyberám nariekajúce dieťa počas jazdy z autosedačky, aj keď je to proti predpisom a nebezpečné, ale jednoducho neznesiem pohľad na bábätko zadúšajúce sa od plaču. Koľkokrát listujem v kope časopisov o deťoch, surfujem na internete a hľadám potrebné informácie.Koľkokrát som taká nervózna a psychicky vyčerpaná, že sa hnevám na nevinné dieťa, na manžela a následne na seba. Koľkokrát... mohla by som pokračovať ešte dlho, ale asi to samy poznáte.

Odkedy som sa stala mamou, zmenila sa ešte jedna vec: moje okolie má zrazu potrebu poučovať ma a kázať mi, ako sa mám starať o vlastné dieťa, či komentovať moju výchovu (aj keď u takého malého bábätka o výchove ešte nemôže byť ani reči). Mrzí ma, keď počúvam reči typu „Čo ju stále nosíte na rukách, zvykne si a vy nebudete robiť nič iné!“, „Prečo nespí v postieľke, dieťa predsa do manželskej postele nepatrí!“, „Prečo ju tak často dojčíš?“, „Dieťa v jej veku by už malo prespať celú noc, zjesť toľko a toľko príkrmu, hrať sa samo“. Je ťažké čeliť toľkým otázkam, vyvracať zastarané názory, vysvetľovať. Že iný názor na výchovu a starostlivosť o deti majú naše mamy, to viem pochopiť. Starali sa o svoje deti v úplne inej dobe, majú zaužívané iné pravidlá. Ale, že ma mladá matka, ktorá má len o pár dní staršie bábätko presviedča, že moje dieťa je rozmaznané, lebo ho stále nosím na rukách, že potrebuje umelé mlieko, lebo to moje je preň už slabé, že ho obliekam príliš naľahko a mala by som ho mať vo fusaku (čo na tom, že vonku je desať stupňov), že by som mu mala dávať radšej kupované príkrmy, lebo tie sú testované a tým pádom bezpečné (nehľadiac na aditíva či cukor, čo obsahujú) alebo že ho mám nechať plakať v postieľke, aby si nezvykalo, že mamka bude tancovať, ako bude ono pískať. Škoda reči. Smutno mi je z takýchto názorov a ešte smutnejšie z toho, keď musím neustále čeliť kritike kvôli tomu, že som sa rozhodla pre attachment parenting.

Na záver. Nechcem tvrdiť, že mám patent na rozum. Len si chcem veci robiť po svojom. Učím sa byť matkou. Trpezlivou. Rozvážnou. Bezvýhradne milujúcou. Učím sa využiť naplno každú voľnú chvíľku pre seba. Učím sa lepšie si organizovať čas. Učím sa, tak ma nechajte, nech robím aj chyby.