Diéta

Unavene ležím v posteli, malá už spí, Janko vedľa mňa hlučne listuje v hrubej encyklopédii. Ešte nie je ani desať, unavená, ale nechce sa mi spať, dočítala som Zusku Kepplovú (Buchty švabachom) a začala čítať cestopis Fulmaya od Doroty Nvotovej. Zvláštna to osôbka. Zamilovala som sa do jej odvahy a vnútornej slobody. Vyvetrala som spálňu, vonku tak teplo, fúka južný vietor, vzduch vonia jarou. Viem, že zima tu nadobro skončila. Premýšľam nad tým, že chcem na jar popresádzať všetky kvety, že chcem zasa skúsiť pestovať na balkóne bylinky, že by sa tam hodilo zavesiť kvetináč s nejakou veselou kvetinou, ktorá by sa rozrástla a zakvitla na celé leto. Teraz tam visí iba mokrá bielizeň, čo som tam večer vyvešala, v kúte prázdne fľaše od vína pripravené na vyhodenie a dva rozbité poháre, na parapete štipce na prádlo, zopár kvetináčov čakajúcich na príležitosť. Ako sklad. Smutný to pohľad. Po celodennom nedobrovoľnom pôste sa napokon o pol desiatej večer ládujem piškótami, hladná ako vlk. V nedeľu sme sa vrátili z Kysúc a odvtedy sa necítim dobre. Bolesti žalúdka, kostí a kĺbov, zvýšená teplota, hnačka, hnačka, hnačka, únava a malátnosť. Tipovala som tento stav na črevnú chrípku, ale ostatní sú v poriadku, preto z mojich tráviacich patálií obviňujem tresku v majonéze, ktorú som s chuťou zjedla v nedeľu na raňajky s dvoma bielymi rožkami ako za starých čias. Keď som si cez víkend v duchu sľubovala, že konečne budem trochu diétovať, ani som len netušila, že sa moje želanie tak rýchlo splní. Tak diétujem. A mám toho plné zuby. Lebo v chladničke máme výbornú šunku, hrubostenné červené papriky, pór, syr feta, vajíčka. A ja len sucháre, piškóty, čučoriedkový kompót a Smectu. Bŕŕ.

Mať blízko seba

Nedeľa. Prší. Pozerám z okna na kvapky vlniace kaluže a premýšľam nad tým, aké je to zvláštne. Kým tu prší a po pár centimetroch snehu, čo pred pár dňami napadlo, nezostalo nič, na severe ľudia lopatujú od rána do večera, sneh už niet kam vyvážať a nebezpečne sa im kopí na dvoroch a popri cestách. Myslím na mamu, ktorá má snehové prázdniny, na otca s vytrhnutým zubom, na starých rodičov zavalených po výšku okien snehom, a popravde mi je tak trochu smutno, že som tu a oni tam. Niečo vo mne sa zmenilo. Ako veľmi som kedysi túžila po nezávislosti a vlastnom živote ďaleko od dediny, kde som vyrastala. Ako som snívala o tom, že budem študovať vo vtedy pre mňa veľkej Bratislave. Ako len som chcela odtiaľ odísť. Sny sa splnili a ja v tejto chvíli tak trochu ľutujem. Lebo sme od seba ďaleko, aj keď sú to iba dve hodiny cesty autom. Starí rodičia nemajú možnosť vídať svoje vnúča denne, len raz za dva mesiace na pár dní, čo je žalostne málo. Keď má J veľa práce, som celý deň sama s Veronikou a niekedy mi je otupno, túžim vypiť si s mamou kávu a len tak "poklábosiť" o nepodstatnostiach, ktorým muži nerozumejú, mať ju nablízku, lebo by som rada chodila na tradičné nedeľné obedy k rodičom a potom na prechádzku po cestách, kde autá jazdia len zriedka, po voňavom lese, po lúkach. Niekedy som hrozne unavená a nie je nablízku nikto, kto by sa pohral či pokočíkoval Veroniku. Asi je to prirodzený proces, že keď študent z maličkej dediny príde do veľkého mesta, zdá sa mu skvelé, jedinečné a na rodnej hrude hľadá samé chyby, prečo sa tam nedá žiť. Zostane v centre diania – doštuduje, nájde si prácu, partnera, usadí sa v meste s hypotékou na krku a žije si. A potom raz sa v ňom niečo zlomí. Pukne to nahlas ako ľad pri odmäku. Poznáte ten pocit? Nechcem byť depresívna, len mi v posledných dňoch chýba rodina. Akosi mi je smutno, že sme všetci takí porozstrácaní po republike, že nestačí otvoriť dvere, prejsť pár krokov pešo a mať ich nablízku, keď treba.

Čo je u nás nové

Čo nové u nás doma? Čas si plynie svojím tempom a my si vychutnávame pravú mrazivú zimu v bezpečí vyhriateho bytu. Občas vystrčíme nos, aby sme sa pokochali slnečným dňom a nadýchali sa chladného vzduchu, ale potom sa zasa rýchlo stiahneme domov k hrnčeku horúceho čaju. Tu je zopár záberov z posledných januárových dní. Okno v spálni nám zdobí táto krásna fialka, tuším teraz má rozkvitnutých aj tridsať kvetov:-). Dostala som ju k narodeninám od sestry a jej čoskoro-manžela. Pohár Cara s mliekom a januárové číslo Apetitu s receptom na rybu so špenátom, ktorý som hneď musela odskúšať. Bola skvelá. Momentálne čítam knižku o výchove Respektovat a být respektován a fakt sa mi páči. Aj keď riadiť sa ňou bude zrejme niekdy ťažké, verím, že to v praxi bude fungovať. Niekedy tu o nej možno napíšem niečo podrobnejšie, tešte sa:-) Veronika má novú výbavu. Zo všetkého vyrástla, tak sme boli v sobotu nakúpiť zopár kúskov. Tuším sa z tých krásnych bodyniek teším najviac ja. Aj z tých s dinosaurami, ktoré sú vraj chlapčenské. Nech. A malá radosť pre mňa. Konečne som si kúpila peňaženku, lebo z tej mojej starej sa mi už sypali mince. Červená vraj priťahuje peniaze. Uvidíme...

Ocenenie

Hurá, dostala som už tretie ocenenie môjho blogu, tentokrát od Kuki, za čo jej veľmi ďakujem. Veľmi si vážim akúkoľvek pozitívnu zmienku o mojom blogu. Keďže som však až teraz pochopila, že ocenenia fungujú na princípe "pošli ďalej", tu sú tie moje aj s krátkym komentárom.

Oceňujem...

...Luckin blog http://luciag77.blogspot.com/, pretože je pre mňa veľkou inšpiráciou, nielen čo sa výchovy týka

...Zuskin blog http://zuska7.blogspot.com/, pretože jej kreativita je prudko nákazlivá

...Natáliin blog http://cappuccinopost.blogspot.com/, pretože z neho sála neskutočná pohoda

...Lýdiin blog http://vypecena-lydia.blogspot.com/, pretože už len pri čítaní sa mi zbiehajú slinky

... a samozrejme Vikin blog http://vikipapa.blogspot.com/, pretože jej kulinária mi už dávno zaliezla pod kožu a som na nej závislá.