Mať blízko seba

Nedeľa. Prší. Pozerám z okna na kvapky vlniace kaluže a premýšľam nad tým, aké je to zvláštne. Kým tu prší a po pár centimetroch snehu, čo pred pár dňami napadlo, nezostalo nič, na severe ľudia lopatujú od rána do večera, sneh už niet kam vyvážať a nebezpečne sa im kopí na dvoroch a popri cestách. Myslím na mamu, ktorá má snehové prázdniny, na otca s vytrhnutým zubom, na starých rodičov zavalených po výšku okien snehom, a popravde mi je tak trochu smutno, že som tu a oni tam. Niečo vo mne sa zmenilo. Ako veľmi som kedysi túžila po nezávislosti a vlastnom živote ďaleko od dediny, kde som vyrastala. Ako som snívala o tom, že budem študovať vo vtedy pre mňa veľkej Bratislave. Ako len som chcela odtiaľ odísť. Sny sa splnili a ja v tejto chvíli tak trochu ľutujem. Lebo sme od seba ďaleko, aj keď sú to iba dve hodiny cesty autom. Starí rodičia nemajú možnosť vídať svoje vnúča denne, len raz za dva mesiace na pár dní, čo je žalostne málo. Keď má J veľa práce, som celý deň sama s Veronikou a niekedy mi je otupno, túžim vypiť si s mamou kávu a len tak "poklábosiť" o nepodstatnostiach, ktorým muži nerozumejú, mať ju nablízku, lebo by som rada chodila na tradičné nedeľné obedy k rodičom a potom na prechádzku po cestách, kde autá jazdia len zriedka, po voňavom lese, po lúkach. Niekedy som hrozne unavená a nie je nablízku nikto, kto by sa pohral či pokočíkoval Veroniku. Asi je to prirodzený proces, že keď študent z maličkej dediny príde do veľkého mesta, zdá sa mu skvelé, jedinečné a na rodnej hrude hľadá samé chyby, prečo sa tam nedá žiť. Zostane v centre diania – doštuduje, nájde si prácu, partnera, usadí sa v meste s hypotékou na krku a žije si. A potom raz sa v ňom niečo zlomí. Pukne to nahlas ako ľad pri odmäku. Poznáte ten pocit? Nechcem byť depresívna, len mi v posledných dňoch chýba rodina. Akosi mi je smutno, že sme všetci takí porozstrácaní po republike, že nestačí otvoriť dvere, prejsť pár krokov pešo a mať ich nablízku, keď treba.