Dobre sa tu dýcha

Presne desať hodín večer, celý dom spí, len v miestnosti, kde som ja, svieti malá lampa a monitor môjho počítača. Nechce sa mi ešte spať, neviem v tejto chvíli spať. Chvíľkami pozerám na spiacu Veroniku, na modrinu na jej pravom líci, hneď pod okom. Ani neviem, ako k nej prišla. Iba tuším, že je za tým papierová hrana obalu z bonboniéry, na ktorú poobede spadla. Trochu ma tlačí žalúdok, lebo priveľa jem. Čokoládu, klobásu zo šošovicovej polievky, bryndzové halušky, zmrzlinu. J. je odvčera preč. Pri pomyslení na fakt, že ho uvidím až najbližší piatok alebo sobotu, mi je smutno. Aspoň som nezostala opustená v našom byte, ale v rodičovskom dome. Tento čas beriem ako dovolenku. Dedkovci skáču okolo malej, mamina nám vyvára, odpadla mi tak starosť o výživu aj domácnosť, no nevýslovná pohoda. Navyše je fajn počasie, takmer letné, takže veľa času trávime vonku. Veronika je vidiekom nadšená, fascinujú ju sliepky a pes, kvitnúce kvetiny, pukajúce halúzky na ešte takmer holých jabloniach v záhrade. Dobre sa tu žije. Dýcha.