Začarovaný týždeň

Minulý týždeň bol akýsi začarovaný. Akoby si deň blbec rozdelil robotu na viacero etáp. Najprv som vyliala do príručnej tašky na kočíku stopercentnú jablkovú šťavu, našťastie sa mi však v poslednej chvíli podarilo zachrániť peňaženku, mobil aj doklady. Potom som rozbila v kúpeľni mydelničku, v kuchyni rozsypala a vyliala, čo sa dalo, následne mi volala sestra zo stomatologickej ambulancie, že moja lekárka do konca mesiaca neordinuje, a preobjednala ma na nasledujúci štvrtok k zastupujúcej zubárke, ktorú neznášam, ale bojím sa čakať dovtedy, kým sa moja lekárka vráti.  Jeden z mojich kvietkov na balkóne napadli vo veľkom vošky a kým som stihla zareagovať, kvet zahynul. Vo štvrtok som si kúpila letné sandále a z roztržitosti som si domov priniesla síce dve topánky, ale jednu vo veľkosti 37 a druhú 38.  To sa mi ešte v živote nestalo, veď topánky vždy kontrolujem! Janko musel na druhý deň utekať nazad a vymeniť nesediacu topánku za tú pravú. V piatok zasa Veronika dostala hnačky a neopustili ju doteraz, aj keď sa situácia našťastie už zlepšuje. Dúfam, že jej to prejde a nebude treba utekať aj s ňou k lekárovi.

Pokazený týždeň sčasti zachránil aspoň víkend. Boli u nás na návšteve známi z vysokoškolských čias, nevideli sme sa päť rokov. Strašne dobre mi to padlo. S Jankou som študovala rovnaký odbor a bývala na internáte, s Ďurim zasa býval Janko. Musíme ich niekedy v Trenčíne navštíviť, veď to máme po ceste. 

Z posledných dní

Prší. Veronika spí, v celom dome je ticho. Zrejme sú všetci v práci. Nepočuť ani rádio od susedy, čo býva pod nami. Ani dupot detských nôžok nad našimi hlavami. Ani žiadna práčka dnes neodstreďuje. Žiadny pes nešteká. Iba ticho. Sedím za zastretými žalúziami, hryziem do marhule bez chuti dovezenej odniekiaľ z južnej Európy a premýšľam, čo s načatým dňom. Niežeby som nemala čo robiť, to nie. Keď sa Veronika prebudí, budem zasa v jednom kole až do večera. Len si musím určiť priority. Čo je dôležitejšie: utrieť prach alebo umyť kúpeľňu? Umyť podlahu v kuchyni? Čo jej navariť na obed? Ja mám odvčera v chladničke hrniec kyslej fazuľovej polievky, pre seba dnes variť nemusím. Pri takomto počasí sa dnes asi do obchodu nedostaneme, no nemáme už chlieb. Ovocie tiež došlo, ak nerátam tieto marhule a tri zošúverené jabĺčka v košíku na stole. Možno to vyrieši J. cestou z práce. Ak nezabudne.

Máme za sebou fantastický víkend. Aj keď bol trošku chladnejší a upršaný. Len v pondelok sme sa vrátili z Kysúc. J. behal v sobotu polmaratón a my sme ho boli celá rodina na čele s Veronikou povzbudzovať. Malú si užívali starí rodičia, ona si zas užívala sliepky, psa a kvetiny a ja som naplno oddychovala. Ani som nevedela, čo s toľkým voľným časom. Veľa som čítala, ležala v posteli a jedla. A potom mi bolo zle, lebo môj žalúdok čoraz častejšie protestuje proti každému ťažkému sústu, ktoré sa mu dostane. Niečo je zle, len ešte neviem čo. Ešte chvíľu a budem sa živiť iba šalátovými listami:-) Aj kvôli zubom, ktoré pomaly ale isto strácam. V sobotu sa mi  zlomil ďalší. V piatok mám termín u zubárky a už teraz pokorne prijímam akékoľvek riešenie, čo mi  navrhne. Už sa mi nechce nad tými mojimi nešťastnými zubami ani trápiť. Už len pasívne akceptujem každú bolesť, zlomený zub či vypadnutú výplň a s pokorou vytáčam číslo stomatológa. Nedá sa to zmeniť. Neberiem to tragicky.