Prší. Veronika spí, v celom dome je ticho. Zrejme sú
všetci v práci. Nepočuť ani rádio od susedy, čo býva pod nami. Ani dupot
detských nôžok nad našimi hlavami. Ani žiadna práčka dnes neodstreďuje. Žiadny
pes nešteká. Iba ticho. Sedím za zastretými žalúziami, hryziem do marhule bez
chuti dovezenej odniekiaľ z južnej Európy a premýšľam, čo s načatým
dňom. Niežeby som nemala čo robiť, to nie. Keď sa Veronika prebudí, budem zasa
v jednom kole až do večera. Len si musím určiť priority. Čo je
dôležitejšie: utrieť prach alebo umyť kúpeľňu? Umyť podlahu v kuchyni? Čo
jej navariť na obed? Ja mám odvčera v chladničke hrniec kyslej fazuľovej
polievky, pre seba dnes variť nemusím. Pri takomto počasí sa dnes asi do
obchodu nedostaneme, no nemáme už chlieb. Ovocie tiež došlo, ak nerátam tieto
marhule a tri zošúverené jabĺčka v košíku na stole. Možno to vyrieši
J. cestou z práce. Ak nezabudne.
Máme za sebou fantastický víkend. Aj keď bol trošku
chladnejší a upršaný. Len v pondelok sme sa vrátili z Kysúc. J.
behal v sobotu polmaratón a my sme ho boli celá rodina na čele s Veronikou
povzbudzovať. Malú si užívali starí rodičia, ona si zas užívala sliepky, psa a
kvetiny a ja som naplno oddychovala. Ani som nevedela, čo s toľkým voľným
časom. Veľa som čítala, ležala v posteli a jedla. A potom mi bolo
zle, lebo môj žalúdok čoraz častejšie protestuje proti každému ťažkému sústu,
ktoré sa mu dostane. Niečo je zle, len ešte neviem čo. Ešte chvíľu a budem
sa živiť iba šalátovými listami:-) Aj kvôli zubom, ktoré pomaly ale isto
strácam. V sobotu sa mi zlomil
ďalší. V piatok mám termín u zubárky a už teraz pokorne prijímam
akékoľvek riešenie, čo mi navrhne. Už sa
mi nechce nad tými mojimi nešťastnými zubami ani trápiť. Už len pasívne
akceptujem každú bolesť, zlomený zub či vypadnutú výplň a s pokorou vytáčam
číslo stomatológa. Nedá sa to zmeniť. Neberiem to tragicky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára