Kde nájsť čas?

O tom, že materská dovolenka nie je dovolenkou, sa baviť nemusíme. Odkedy sa Veronika narodila, stále sa u mňa v istých vlnách objavuje akýsi splín, z ktorého pramení moja občasná podráždenosť a nervozita. Vlastne dúfam, že iba občasná. Chytá sa ma po dlhých večeroch a nie a nie sa jej do noci zbaviť. Premýšľam, keď neviem spať. Na jednej strane Veroniku nevýslovne milujem, som najšťastnejšia na svete, že ju máme, no na strane druhej mi zúfalo chýba jedna veličina. ČAS. Čas pre seba samu. Čas pre nás dvoch. Čas na domácnosť, no ten jediný nie je až taký podstatný.

Po narodení dieťaťa sa začne všetko krútiť len okolo neho. Ako vír. A ja mám pocit, že ten môj vír ma do špiku kostí pohltil a už nejde uniknúť, nedá sa. Stredobodom môjho vesmíru sa stalo dieťa, ktoré nemilosrdne vytlačilo na okraj všetko ostatné vrátane partnerského vzťahu a spoločných záujmov. Večery trávim v spálni pri malej namiesto toho, aby som s J. pozerala nejaký dobrý film, hrala hru alebo aby sme bezstarostne klábosili hoc aj o nepodstatnostiach pri pohári vína. Strašne mi to chýba. Postieľku máme totiž prirazenú k manželskej posteli, chýba jej bočnica a Veronika po uspaní večer ešte niekoľkokrát preberie a lezie tichučko po posteli smerom k dverám. Aby z postele nespadla, musí byť niekto v miestnosti spolu s ňou a doslova strážiť. Alebo ju dáme do postieľky a tú zabarikádujeme naskladanými paplónmi. Tie ju pri lezení zastavia a začne plakať, čo však znamená, že mama musí dobehnúť od rozpozeraného filmu a niekoľkokrát za večer dieťa opakovane uspávať. Z filmu nemá nič. No tak či tak, dni, keď malá zaspí ešte pred ôsmou, by som mohla porátať hádam aj na prstoch jednej ruky. Nepreháňam, Veronika je najčastejšie hore tak do pol desiatej, do desiatej, občas aj dlhšie. Ak zaspí pred siedmou, zvykne sa ešte okolo desiatej minimálne na hodinu zobudiť.  A práve ten jej komplikovaný spánok je príčinou nedostatku môjho času. Celý môj deň sa krúti okolo nej, je veľmi náročné dieťa, nedokáže sa pohrať sama, stále vyžaduje moju pozornosť. Verte mi, s láskou a odhodlaním učiť ju nové veci sa jej celé hodiny venujem, ale večer som už taká vyčerpaná, bez energie, že sa teším iba na to, kedy zaspí a ja sa zastavím. Prečítam si knihu. Pozriem film. Nalakujem nechty. Poležím si vo vani. V pokoji si vypijem čaj. Mám ešte pokračovať?

Domácnosť je tiež kapitola. Mám rada poriadok, nie sterilný poriadok, kde by ste ani pod mikroskopom nenašli v byte zrnko prachu, ale obyčajný poriadok, keď sa veci majú svoje miesto, je povysávané, vytreté a na policiach neleží vrstva prachu. V upratanom byte sa cítim príjemne, spokojne. Neviem sa zmieriť s tým, že to teraz nejde. Upratuje sa  za pochodu. Len to nevyhnutné, čo sa musí. Čo bije do očí. Nie je kedy upratať chladničku, vyčistiť rúru. S Veronikou mi aj vysávanie trvá pol dňa, kúpeľňu kvôli chemikáliám v jej prítomnosti čistiť nemôžem.

Riešenie? J. je väčšinou celý deň v práci, rodičov mám na opačnom konci Slovenska a obaja ešte pracujú. Takže som na to sama. Možno si teraz  poviete, že čo sa vlastne sťažujem, veď mám len jedno dieťa a nie tri! Nechápte prosím tento príspevok ako moju sebaľútosť a sťažovanie sa, ja sa s vami chcem len podeliť o moje pocity vrátane splínov. Nechcem sa rúhať, svoje dieťa milujem nadovšetko na svete a dala by som mu zo seba aj to posledné. Len sú aj dni, keď už nevládzem, nezvládam sama seba a potom som zlá, J. by povedal, že agresívna. Niekedy mu totiž závidím. Na jednej strane viem, že to má ťažké, veď prebral finančnú zodpovednosť za celú rodinu, to nie je sranda, no na strane druhej nestratil sám seba. Keď chce, pozrie si dobrý film. Prečíta časopis. Poleží hodinu vo vani. Ide si zabehať, zabicyklovať. Jednoducho má čas na seba, svoje aktivity.

Nie je všetko iba čierne alebo biele. Vravím si, ešteže malá spí aj cez deň. Spí síce iba raz, stále sa budí, opäť ju treba viackrát uspávať, ale trochu času mám. Niekedy ho musím „premrhať“ varením, niečo urgentne upratať, vyriešiť, ale snažím sa využívať ho hlavne sama pre seba a rýchlo si niečo prečítať, v pohode a bez neustáleho mama mama  si vychutnať obed, posurfovať po internete alebo písať príspevky na moje blogy.

Všetko trvá len chvíľku. Aj toto prejde. Z malých budú raz veľkí a ja budem len spomínať na obdobie, keď som nemala čas. Vidím veľa starých ľudí zhrbených posedávať na lavičkách, pomaly kráčať po uliciach, hodiny tráviť doma pri zapnutej televízii či rozhlase. Sú osamelí. Nudia sa a je im smutno. Majú more času. Oni sa na rozdiel odo mňa zasa pýtajú, čo s ním.