Oplatí sa ešte veriť človeku?

Musím o tom napísať, pretože mi je strašne smutno na duši a prestávam veriť v dobro človeka.

Niekoľkokrát po sebe som darovala moje obnosené šatstvo jednej mamičke. Vraj slobodná matka s dvanásťročnou dcérou, robí čo môže, ale za každú pomoc bude vďačná. Stretli sme sa raz, raz jej oblečenie zaviezol až do práce môj manžel a minulý týždeň som jej na vlastné náklady poslala balík poštou ja. Hrial ma dobrý pocit, že pomáham, že niekomu sa moje veci ešte zídu, veď sú ešte celkom fajn, nositeľné, mnohé vôbec nenosené, iné málo, niektoré majú naopak fliačky či pozašívané dierky. Dobrý pocit som mala presne do včera.
Občas niečo kúpim z druhej ruky, najmä veci pre Veroniku, preto som ešte narýchlo pred spaním klikla na Modrého koníka, keď mi zrazu udrel do očí inzerát s tričkom, ktoré mi bolo akési povedomé. Také mi doniesla švagriná z Anglicka, nosila som ho dosť, neskôr ho darovala. Bez akéhokoľvek podozrenia som na inzerát klikla, len zo zvedavosti, že sa pozriem, čo je to za tričko. A už to valilo ako vlna. Otvárala som jeden inzerát za druhým u dámy s nickom bobuliacik a prezerala si svoje veci v ponuke na predaj. Moja sukňa, čo som si pred troma rokmi kúpila u Vietnamcov je vraj málo nosená, má značku American eagle a dotyčná si ju doviezla z Ameriky, alebo tak nejako. Moja kvetovaná blúzka, ktorú mi mama kúpila do prvého zamestnania na trhoch v Poľsku a nosila som ju do aleluja, kým sa na nej nepoškodila krajka a neurobili sa na nej žmolky od častého prania, je vraj málo nosený blejzer dovezený zo zahraničia v absolútne stopercentnom stave. A asymetrický top od sestry so zašitou dierkou je prosím pekne top, ktorý si dotyčná kúpila, neskôr naň zabudla a práve včera ho objavila v skrini, tak ho posúva ďalej. Je vhodný aj pre tehuľky,  aby ste vedeli. Mohla by som pokračovať ešte dlho, vecí odo mňa má v ponuke naozaj dosť.

Viete, akosi by som vedela prehryznúť, že možno veci, ktoré sa jej nehodia alebo sa jej nepáčia, posúva ďalej, hoc aj za peniaze, ale že k nim uvádza nepravdivé informácie, vydáva ich za značkové a zamlčuje ich skutočný stav, s tým sa zmieriť neviem. Prvýkrát som jej veci dala v roku 2010, odvtedy spolu päť veľkých tašiek. A na to, čo s nimi robí, som prišla až včera. Na tej stránke má aktuálne 226 inzerátov a 237 hodnotení od kupujúcich, no nie všetky sú kladné, uviedli ju už aj na čiernu listinu. Na stránke Mimibazar jej konto zablokovali. A pani si veselo predáva ďalej.

Možno i vy máte v šatníku niečo, čo som pôvodne nosila ja, a ani o tom neviete.

A BONUS na záver, jeden z mailov dotyčnej:

Dobrý večer, Vierka, nedá mi nenapísať Vám. Naozaj neviem, ako by som sa vám mohla poďakovať, niekedy slová nepostačujú. Všetky, naozaj do jedného kusu vecičky sú naozaj veľmi krásne, nepoškodené, ako nové. Skoro som sa rozplakala od radosti a zároveň od poznania, že ešte existujú na svete ľudia, ktorí vedia takto nezištne pomôcť. Ja sa nesnažím hrať na chuderku, robím, čo môžem, ale vy ste ma dnes naozaj úprimne dojali a prekvapili. Ja som nečakala, že to budú také pekné kúsky. Niektoré menšie sú dokonca dobré aj mojej Kristínke, z čoho sa zase tešila ona. Pani Vierka, chcem len, keby ste niekedy v budúcnosti niečo potrebovali, naozaj hocičo, napíšte mi. Možno aj ja môžem byť v niečom nápomocná. Skutočne veeeeľmi úprimne vám ďakujem za všetko a myslím na vás v mojich modlitbách. Všetko dobré vám želám. Silvia

No, neuverili by ste takýmto medovým rečiam aj vy?

Úsmevná stretávka

Včera som bola na stretávke zo strednej školy. Gymnázium som skončila v roku 2002, takže sme sa stretli druhýkrát za desať rokov. A viete čo? Vôbec sme sa nezmenili! Teda myslím povahovo. Stále tie isté duše, len o pár rokov staršie. Škoda, že neprišli všetci, ale aj tak bola dobra zábava: pozreli sme si školu, našu bývalú triedu, odovzdali našej niekdajšej triednej profesorke kytičku kvetín, dobre sa navečerali v reštaurácii, popozerali si staré fotoalbumy, zaspomínali, porozprávali o tom, ako sme žili tých posledných päť rokov, čo sme sa nevideli. Neštuduje už skoro nikto, všetci pracujú, takmer všetci sme poženení a povydávané, zopár slobodných mamín, pár rozvedených a veľa detí. Tak to v živote chodí.

Bolo mi s nimi tak  dobre. Som prekvapená, že hoci sa nestretávame často a niektorých som fakt nevidela celé tie roky, vôbec sme si neboli ani trochu cudzí. Prekvapivo úprimní, otvorení, žiadne divadlo a pretvárka, vyvyšovanie. Keď som si prezerala tie staré fotky, napadlo ma, prečo je to tak, že sa nám zdá, že teraz vyzeráme oveľa lepšie ako predtým. Vlastne to neplatí len v tomto prípade, ale celkom všeobecne takmer vždy. Keď vidím fotku kohokoľvek spred pár rokov, vyzerá na nej horšie ako dnes. Napriek tomu, že čas sa nezastavil, pribudli roky a s nimi možno aj vrásky. Ktovie, prečo je to tak. Iba tuším, že to dajako bude súvisieť s aktuálnou módou, trendami v účesoch, líčení a čo ja viem v čom ešte. To, čo bolo kedysi in,  sa nám zdá staré, ošúchané, nemoderné, gýčové, smiešne, trápne. Teraz sa smejeme na tom, aké moderné boli koncom 90. rokov kapsáče  a topánky na extra hrubej platforme, aké nosili chalani padavé úšesy, v akých podomácky upletených svetríčkoch skombinovaných s mrkváčmi sme drali gymnaziálne lavice. Smejeme sa, aké boli naše prvé mobilné telefóny tehly. A že sme počúvali diskmeny, o kazeťákoch a wolkmenoch ani nehovoriac. A smejeme sa na kadečom inom, je toho dosť na to, aby sme sa mohli rehotať celý večer. A v dobrom spomínať, lebo to boli predsa len krásne časy, keď často jediným naším trápením bola štvorka z matiky.

 Ktovie na čom sa budeme smiať o ďalších desať rokov.

Na chalupe je dobre

Fotky ešte z augusta. Z chalupy, zo záhrady. Veronike sa tam veľmi páčilo, vyšantila sa dosýta a nebyť tých príšerných horúčav, ktoré nás uväznili v tieni a príjemnom chládku v dome, podnikli by sme toho oveľa viac. Hojdali sme sa v záhrade na veľkej hojdačke, kúpali sa v nafukovacom bazéne, oberali hrušky, slivky a hrozno, opekali špekáčiky, chodievali na čerstvé rožky, podvečer na kofolu, ráno zasa do obchodu, na detské ihrisko. Čítali si listy z 50. rokov, čo J. prastarému otcovi posielali známi z Kanady a Ameriky, čítali si staré knihy, hlavne dobrodružné. Po večeroch, skrytá pod moskytiérou, som zasa  čítavala Twainovho Huckleberryho Finna, knižku Tamary Heribanovej, čo bola pribalená k Emme, časopisy, ktoré sme vo veľkom nakupovali v miestnych potravinách. Nevadilo nám, že sme desať dní bez internetu, bez televízora, bez teplej vody a splachovacieho záchoda. Romantika. Pokoj, tiché večery. Iba zvonku sme načúvali svrčkom a žabám. Rada sa tam vraciam. Ako domov.

V ústrety jeseni

Víkend za nami, leto za nami. Tichý byt, lebo Janko na pracovnej večeri, Veronika spinká a ja sedím pri počítači a píšem. Teraz ma baví veľa písať. Správy kamarátom a známym o živote, príspevky na fóra, na blogy, do diskusíí, komentáre k článkom. Keď ma to prestane baviť, budem čítať. Ešte vo mne doznieva Twainov Huckleberry Finn, čo som čítala na chalupe, ale už sa teším na október, na nový balíček kníh k meninám.

Posledný prázdninový týždeň sme po rozcestovanom lete strávili doma. Veľa som upratovala, veľa som prala a vešala bielizeň, piekla koláče – slivkový a hruškový, strávila veľa hodín vonku s Veronikou, kým sa ešte dalo užívať si augustové slnko, vysedávanie v tráve, fúkanie do odkvitnutých púpav, bábovky v piesku, zbieranie kamienkov, pozorovanie lietadiel. Jedna kamarátka mi pred pár dňami na facebook napísala, že Veronika je náš štvorlístok a mala pravdu. Materinská láska je nemerateľná veličina. Mám jej v sebe nevyčerpateľné množstvo. Veľmi si užívam prvé slovka, jej už sebavedomé kroky v dôverne známom priestore, úsmev po zobudení. Neuveriteľne krásne obdobie, ktoré si chcem v sebe uchovať a čerpať z neho, pokiaľ mi bude slúžiť pamäť.

Čaká nás pekný september. Stretnem sa s kolegami z práce na firemnej akcii, kam ma pozvali. Pôjdeme povzbudiť Janka na polmaratón. V druhej polovici mesiaca mám stretávku zo strednej školy a na jeho konci sa mi vydáva sestra. Tak v ústrety jeseni! Teším sa na všetko: aj na daždivé a hmlisté dni. Aj na farebné lístie a vôňu pooranej zeminy vo vzduchu. Aj na skorú tmu. A aby som nezabudla: Krásny nový školský rok, nech vám to krásne písmenkuje!