V pondelok som ju zasa stretla. Ako obvykle viedla malú za ruku a snažila sa pozerať niekam preč, len nie na mňa. Ľavé líce spuchnuté, oko privreté, pod ním veľká modrina. "Toto muselo poriadne bolieť", pomyslela som si a pri otváraní dverí do obchodu som začula predavačku ako hovorí: "Pád zo schodov, no to určite!"
Odvtedy mi neschádza z mysle. Dnes prišla na ihrisko opäť. Ani niekoľko vrstiev prácne naneseného make-upu však dokonale neskrylo modré líce. Premýšľala som, či si to niektorá z mamičiek na ihrisku všimla tiež. Možno ani nie, veď dotyčná stále behala za malou alebo si sadla na lavičku tak, aby mala ľavé líce odvrátené. Inak, už viem, čo ma na nej vtedy a v podstate stále tak znervózňuje. Vyžaruje z nej strašná úzkosť. Je napätá ako struna, plachá ako laň, uhýba pohľadom, klopí oči, bojí sa ľudí. A ešte jednu zvláštnosť som si všimla: Kým jej dieťa je poobliekané od hlavy po päty v značkových veciach, ona je naopak odetá vždy viac ako skromne. Stále v rovnakých pre ňu priveľkých teplákoch s párajúcim sa lemom, ktoré toho už veľa zažili, športovej bundičke a ošúchaných, nemoderných topánkach.
Dnes stále pozorovala svoj mobil a keď zazvonil, iba doň nervózne povedala "Hneď ideme.", zobrala malú na ruky a ignorujúc jej protesty doslova utekala z ihriska freneticky opakujúc vetu "Daj pápá." stále dookola, aj keď už bola ďaleko na druhej strane ulice. Nepreháňam. Som presvedčená o tom, že takto vyzerá a takto sa správa obeť domáceho násilia. Poznáte to - každá piata žena...
Ale vôbec netuším, čo mám urobiť. Nepoznám ju, nemám dôkazy. Neviem, kde býva. Mám to ignorovať a tváriť sa, že som si nič nevšimla? Alebo zasiahnuť? - A dá sa to vôbec, ak ona nechce?
Čo by ste robili vy? Ja mám v hlave samé otázniky.
3 komentáre:
Pila som som raňajšiu kávu, čítala
tvoj príspevok a prišlo mi zle od žalúdka ...
Budem úprimná. Pred nejakými 6 rokmi som aj ja bola tá PIATA ...
A poviem ti - neurobíš s tým nič. Mne nevedeli pomôcť ani moji najbližší, pretože som nechcela - milovala som ho ... až kým som SAMA nezistila, že sa dá žiť aj inak, že sú aj dobré vzťahy, a to bez faciek a psychického týrania.
Ak jej chceš aspoň trochu pomôcť, rozprávaj sa s ňou, aj keď nebude chcieť počúvať, čo jej hovoríš.
Musíš jej drzo opísať aj inú realitu ako je tá jej, tú peknú. Určite sa jej to trochu uleží v hlave. Na druhej strane ponúknuť jej ozajstnú pomoc je vážna vec - vtiahne ťa to do jej boľavého sveta a ver mi, nebude sa ti to páčiť ...
HOVOR s ňou. Bez ostychu o všetkom, možno jej pomôže aspoň to ...
Aj mne až zle ostalo. Ja keď takéto niečo čítam, vždy si poviem, že by som zbalila veci, dieťa a utekala. Ale také ľahké to určite nie je. Lebo ona ho ľúbi? Skôr si myslím, že v mnohých prípadoch je to citová závislosť na tyranovi. Ťažko povedať. Vierka skús sa jej znovu prihovoriť, ak máš na to silu a žalúdok. Asi by som na to všetko išla tak nejako jemne a opatrne. Ponúknuť jej dieťa nejakým keksíkom a pri tej príležitosti sa s ňou dať znovu do reči, aspoň pár viet. Ježiš mne takéto veci trhajú srdce.
Kočky, ďakujem za komentáre. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie...
a Nanika, máš môj obrovský rešpekt, za to, že si dokázala odísť z tohto vzťahu a začať nanovo. Muselo to byť veľmi náročné. Naozaj máš môj obdiv.
Zverejnenie komentára