Vonku zima, že sa mi ani veriť nechce. Fúka, až sa okná otriasajú, ale u nás domáca pohoda, teplo a útulne. Ticho. Von by sa mi v tomto nečase vonkoncom nechcelo ísť, ani len smeti vysypať! V pekárničke sa práve dopeká slnečnicový chlieb, už pekne rozvoniava po celom byte. Veronika ešte spinká, veľmi nepokojne, lebo má upchatý noštek. Choroba nás obe trápi už druhý týždeň. Začala som po víkende upratovať byt. Dopoludnia som stihla akurát upratať kúpeľňu, všade povysávať a uvariť obed. Teda presnejšie upiecť v rúre kuracie stehienka, uvariť k nim zemiaky a urobiť zeleninový šalát. K tomu krémová karfiolová polievka odvčera. Poobede ešte poutieram prach, vyleštím zrkadlá, vyberiem riad z umývačky a znova ju naplním, polejem kvety. Hotovo, zvyšný čas patrí Veronike. Keď je chorá, dni sú o niečo náročnejšie. Je viac uplakaná, nič ju nebaví dlho, stále si žiada cumlík a maminu náruč. Pohojdávam ju, niekedy "hmkám" nejakú melódiu a popri tom si čítam.
Cez víkend sme napriek chorobe boli na svadbe a poviem vám, že už dávno som si tak dobre neoddýchla. Svadba bola v krásnom prostredí, v penzióne pri rybníku, obrad pod holým nebom, všade veľa zelene, kvetín, zvierat a detské ihrisko! Výborné jedlo, vínko, hudba, spoločnosť. Veronika sa poriadne vyšantila vonku i na tanečnom parkete, ani soplík jej nevadil! Veľmi dobre mi to padlo napriek tomu, že som zaľahla už okolo desiatej spolu s Veronikou a zábavu počúvala spoza dverí.
Tento týždeň nič nechystáme. Budeme sa doma liečiť, naberať sily, možno trošku tvoriť, hrať sa a veľa si čítať. Veroniku začali baviť už aj naozajstné dlhé rozprávkové knižky, konečne sme sa dostali do štádia, že pred spaním sa nepozerajú rozprávky na počítači, ale sama si pýta čítanie rozprávok alebo príbehov či básničiek.
Keď sedí na hojdačke, vždy zavelí: "Mama, recitovať!" A úplne najpopulárnejší u nás doma je momentálne príbeh o kombajne (áno, dobre čítate). Ako ho všetko bolí a zachráni ho kombajnista Peter. A že kombajn kosí obilie, to ide potom do mlyna, kde ho mlynár pomelie na múku a z nej pekár v peci upečie chlieb a rožky. "A koláčik", dodá Veronika.
Pekný týždeň:)
pondelok 27. mája 2013
utorok 21. mája 2013
štvrtok 9. mája 2013
Na balkóne je dobre
Keď svieti slnko, je teplo, všetko kvitne a všade to vonia, človek má hneď lepšiu náladu. Navyše ak sa zbaví celotýždňového stresu z plánovanej extrakcie dolnej šestky, hneď je to raj na zemi. Zub je teda vonku a celá "operácia" prebehla nad moje skromné očakávania, konečne sa môžem naplno tešiť napríklad z jarného balkóna! Včera som balkón ako tak upratala, nakúpila kvety, bylinky a nejaké aj vlastnoručne zasiala, popolievala a teraz chodím moju mini záhradku každú chvíľku obdivovať. Najskôr sa pokochám výhľadom na zakvitnutú repku, ktorá intenzívne vonia (hlavne v noci), potom pohladím svoje rastlinky, prípadne ich orosím vodou z rozprašovača. Z bylín mám zasiatu medovku, petržlen a oregano, kúpila som pažítku, tymián a ligurček, dokúpiť chcem ešte bazalku a rozmarín. Obzvlášť sa teším práve z ligurčeka, lebo toho má moja babka plnú záhradu a bez "maggi" sa nezaobíde takmer žiadna jej polievka. Pripomína mi detstvo, domov, pokojné prázdninové obedy, čo voňali sušeným senom.
Na balkón som navyše dovliekla aj koberček, ktorý som tam už dlho chcela mať, aby sme si tam s Veronikou mohli do sýtosti vysedávať a aby ma ráno a večer, keď tam stojím a pozerám do diaľky, neoziabali nôžky. Najprv som špekulovala nad nejakým lacným koberčekom z Ikey, ale nevedeli sme sa s Jankom na nijakom zhodnúť, tak som to vyriešila po svojom a dala tam koberček, ktorý sme pôvodne mávali v kúpeľni a do kúpeľne kúpim nový. Cez deň si tam s Veronikou zvyčajne dovlečieme aj horu vankúšov, poobkladáme sa nimi a len tak si sedíme a čítame spolu knižky alebo sa hráme. Fakt úžasný relax.
Je osem hodín večer, Veronika cez deň nespala, preto unavená padla do postele už o siedmej, Janko zasa pozerá hokej v telke, tak mám celý večer iba pre seba. Idem sa teda na chvíľu zrelaxovať na môj balkón:)
pohľad z kuchyne...
ešte treba okná pootvárať dokorán a bude to dokonalé...
surfínie a verbena v plnej kráse
štvrtok 2. mája 2013
Citové výlevy jednej matky
Vždy sa na čas dlhšie strávený v mojom rodnom dome, u rodičov, veľmi teším. Plánujem celé týždne, čo všetko si tam vezmem, a predstavujem si, ako báječne budem oddychovať, kým sa mi mama, otec, brat, švagriná budú starať o Veroniku. Veľa čítať, pozerať filmy, hýčkať si telo, dobre jesť. Realita je potom vždy iná a ostanem zaskočená, keď to moje dieťa nie a nie sa odo mňa odlepiť a pri takmer všetkých činnostiach musím asistovať. Alebo len tak byť celkom nablízku, na dosah ruky.
Nie, nie, nič dramatické a v podstate sa to stále zlepšuje, veď slečna bude mať čoskoro dva roky, ale stále to nie je ono. Nemôžem sa večer vybrať do kina ani na drink s kamarátkou. A už vôbec nie niekam na celú noc alebo si len tak na víkend odskočiť s mužom napríklad do Paríža utužiť naše manželstvo:) To by ťažko nieslo nielen dieťa, ale aj ja.
Minule som sa o situáciách tohto typu bavila s kamarátkou a obe sme sa zhodli na tom, že už len nastrihnúť pupočnú šnúru je ťažké, nieto ju radikálne odstrihnúť! Rozprávala mi, ako sa, keď mal jej syn osemnásť mesiacov, vybrali s manželom a sestrou na dva dni na nákupy do Milána. Nakúpila horu jedla, hračiek a dieťa zverila do opatery svojej mame s obavami, ako to celé zvládnu. Čo vám budem hovoriť, plakala cestou na letisko aj v lietadle, nákupy si vôbec neužila a celý čas túžila vlastne iba po jednom - vrátiť sa rýchlosťou blesku k milovanému potomkovi. Jej manžel iba krútil hlavou, že konečne vypadla niekam bez "prívesku" a nevie si to patrične vychutnať, bezdetná sestra nechápala. A navyše bola kamoška za hlupaňu, lebo keď sa konečne vrátili, privítalo ju vysmiate a spokojné dieťa, ktoré počas jej neprítomnosti rozhodne neutrpelo žiadnu psychickú ujmu.
Niekedy, keď sa s Jankom hádame, v návale afektu mi povie, že za nesamostatnosť našej malej môžem ja, lebo ju nenechám dýchať. (Rozumej - ani nevyskúšam Veroniku nechať na celé popoludnie alebo večer u starej mamy/ babky v obave, aby bezo mňa netrpela.) Ja mu zas na to hovorím "veď len počkaj ešte chvíľu a uvidíš, že attachment parenting prinesie ovocie. Naše dieťa bude také samostatné, až sa budeš čudovať!" Len sa ma prosím nepýtajte, či som o svojich slovách 100%-ne presvedčená.
Vďaka Bohu aspoň za to, že si môžem bez nej odbehnúť aspoň na dve-tri hodiny cez deň. K zubárovi, na menší nákup, ku kaderníčke, do knižnice. Je to oslobodzujúce a veľmi si to užívam. Aj v pondelok som bola, kým s ňou moja mama chodila po vonku a zamestnávala ju kŕmením sliepok a polievaním záhrady. Pochodila som obchody, sebe kúpila legíny, tričko a šatku a dieťaťu za odmenu kopu oblečenia, hračky do piesku, bublifuk, aj lízanky. Tak mi povedzte, kto je tu vlastne od koho závislý?!
Som matka, ktorá je veľmi citlivá na plač dieťaťa. Hlavne svojho. Cítim sa zle psychicky aj fyzicky, keď moje dieťa plače. A myslím si, že ma táto vlastnosť ženie do osídel rodičovskej pasce, keď rodič dokáže v extrémnych prípadoch svojmu dieťaťu tolerovať kadečo, len aby bolo dobre. Nie, nie je to ok a aj ja sa musím poučiť z vlastných chýb a naučiť sa reagovať aj na plač vzdorovitý a trucovitý, dať dieťaťu hranice. Je to ťažké, verte mi.
Aktuálne riešim aj to, kedy a ako Veroniku odstaviť od materského mlieka. Bude mať dva roky, dojčí sa hlavne v podvečerných a večerných hodinách a skoro ráno. Niekedy veľmi často, stále dookola. Priznám sa, že už by som ju najradšej odstavila, mám na to milión dôvodov (nevynímajúc tie zdravotné), dojčenie mi už nevyhovuje, ale naopak unavuje ma a prekáža mi jej neprestajné budenie sa a prevaľovanie sa cezo mňa v posteli hore dole, aj stokrát za noc. ALE bojím sa jej vytrvalého plaču. Prípadne nejakej netušenej citovej ujmy. Na druhej strane mi je to aj trochu ľúto, veď som dojčenie vždy vehementne presadzovala a bránila celým telom. Najradšej by som bola, keby sa odstavila sama. To by som sa ale ešte asi načakala:)
Netuším, ako sa toto tu celé skončí. Ako dlho to ešte vydržím, či mi nepuknú nervy... Sama som zvedavá, čo život prinesie. Ale nemenila by som s nikým ani za ten svet!
Nie, nie, nič dramatické a v podstate sa to stále zlepšuje, veď slečna bude mať čoskoro dva roky, ale stále to nie je ono. Nemôžem sa večer vybrať do kina ani na drink s kamarátkou. A už vôbec nie niekam na celú noc alebo si len tak na víkend odskočiť s mužom napríklad do Paríža utužiť naše manželstvo:) To by ťažko nieslo nielen dieťa, ale aj ja.
Minule som sa o situáciách tohto typu bavila s kamarátkou a obe sme sa zhodli na tom, že už len nastrihnúť pupočnú šnúru je ťažké, nieto ju radikálne odstrihnúť! Rozprávala mi, ako sa, keď mal jej syn osemnásť mesiacov, vybrali s manželom a sestrou na dva dni na nákupy do Milána. Nakúpila horu jedla, hračiek a dieťa zverila do opatery svojej mame s obavami, ako to celé zvládnu. Čo vám budem hovoriť, plakala cestou na letisko aj v lietadle, nákupy si vôbec neužila a celý čas túžila vlastne iba po jednom - vrátiť sa rýchlosťou blesku k milovanému potomkovi. Jej manžel iba krútil hlavou, že konečne vypadla niekam bez "prívesku" a nevie si to patrične vychutnať, bezdetná sestra nechápala. A navyše bola kamoška za hlupaňu, lebo keď sa konečne vrátili, privítalo ju vysmiate a spokojné dieťa, ktoré počas jej neprítomnosti rozhodne neutrpelo žiadnu psychickú ujmu.
Niekedy, keď sa s Jankom hádame, v návale afektu mi povie, že za nesamostatnosť našej malej môžem ja, lebo ju nenechám dýchať. (Rozumej - ani nevyskúšam Veroniku nechať na celé popoludnie alebo večer u starej mamy/ babky v obave, aby bezo mňa netrpela.) Ja mu zas na to hovorím "veď len počkaj ešte chvíľu a uvidíš, že attachment parenting prinesie ovocie. Naše dieťa bude také samostatné, až sa budeš čudovať!" Len sa ma prosím nepýtajte, či som o svojich slovách 100%-ne presvedčená.
Vďaka Bohu aspoň za to, že si môžem bez nej odbehnúť aspoň na dve-tri hodiny cez deň. K zubárovi, na menší nákup, ku kaderníčke, do knižnice. Je to oslobodzujúce a veľmi si to užívam. Aj v pondelok som bola, kým s ňou moja mama chodila po vonku a zamestnávala ju kŕmením sliepok a polievaním záhrady. Pochodila som obchody, sebe kúpila legíny, tričko a šatku a dieťaťu za odmenu kopu oblečenia, hračky do piesku, bublifuk, aj lízanky. Tak mi povedzte, kto je tu vlastne od koho závislý?!
Som matka, ktorá je veľmi citlivá na plač dieťaťa. Hlavne svojho. Cítim sa zle psychicky aj fyzicky, keď moje dieťa plače. A myslím si, že ma táto vlastnosť ženie do osídel rodičovskej pasce, keď rodič dokáže v extrémnych prípadoch svojmu dieťaťu tolerovať kadečo, len aby bolo dobre. Nie, nie je to ok a aj ja sa musím poučiť z vlastných chýb a naučiť sa reagovať aj na plač vzdorovitý a trucovitý, dať dieťaťu hranice. Je to ťažké, verte mi.
Aktuálne riešim aj to, kedy a ako Veroniku odstaviť od materského mlieka. Bude mať dva roky, dojčí sa hlavne v podvečerných a večerných hodinách a skoro ráno. Niekedy veľmi často, stále dookola. Priznám sa, že už by som ju najradšej odstavila, mám na to milión dôvodov (nevynímajúc tie zdravotné), dojčenie mi už nevyhovuje, ale naopak unavuje ma a prekáža mi jej neprestajné budenie sa a prevaľovanie sa cezo mňa v posteli hore dole, aj stokrát za noc. ALE bojím sa jej vytrvalého plaču. Prípadne nejakej netušenej citovej ujmy. Na druhej strane mi je to aj trochu ľúto, veď som dojčenie vždy vehementne presadzovala a bránila celým telom. Najradšej by som bola, keby sa odstavila sama. To by som sa ale ešte asi načakala:)
Netuším, ako sa toto tu celé skončí. Ako dlho to ešte vydržím, či mi nepuknú nervy... Sama som zvedavá, čo život prinesie. Ale nemenila by som s nikým ani za ten svet!
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)