Vždy sa na čas dlhšie strávený v mojom rodnom dome, u rodičov, veľmi teším. Plánujem celé týždne, čo všetko si tam vezmem, a predstavujem si, ako báječne budem oddychovať, kým sa mi mama, otec, brat, švagriná budú starať o Veroniku. Veľa čítať, pozerať filmy, hýčkať si telo, dobre jesť. Realita je potom vždy iná a ostanem zaskočená, keď to moje dieťa nie a nie sa odo mňa odlepiť a pri takmer všetkých činnostiach musím asistovať. Alebo len tak byť celkom nablízku, na dosah ruky.
Nie, nie, nič dramatické a v podstate sa to stále zlepšuje, veď slečna bude mať čoskoro dva roky, ale stále to nie je ono. Nemôžem sa večer vybrať do kina ani na drink s kamarátkou. A už vôbec nie niekam na celú noc alebo si len tak na víkend odskočiť s mužom napríklad do Paríža utužiť naše manželstvo:) To by ťažko nieslo nielen dieťa, ale aj ja.
Minule som sa o situáciách tohto typu bavila s kamarátkou a obe sme sa zhodli na tom, že už len nastrihnúť pupočnú šnúru je ťažké, nieto ju radikálne odstrihnúť! Rozprávala mi, ako sa, keď mal jej syn osemnásť mesiacov, vybrali s manželom a sestrou na dva dni na nákupy do Milána. Nakúpila horu jedla, hračiek a dieťa zverila do opatery svojej mame s obavami, ako to celé zvládnu. Čo vám budem hovoriť, plakala cestou na letisko aj v lietadle, nákupy si vôbec neužila a celý čas túžila vlastne iba po jednom - vrátiť sa rýchlosťou blesku k milovanému potomkovi. Jej manžel iba krútil hlavou, že konečne vypadla niekam bez "prívesku" a nevie si to patrične vychutnať, bezdetná sestra nechápala. A navyše bola kamoška za hlupaňu, lebo keď sa konečne vrátili, privítalo ju vysmiate a spokojné dieťa, ktoré počas jej neprítomnosti rozhodne neutrpelo žiadnu psychickú ujmu.
Niekedy, keď sa s Jankom hádame, v návale afektu mi povie, že za nesamostatnosť našej malej môžem ja, lebo ju nenechám dýchať. (Rozumej - ani nevyskúšam Veroniku nechať na celé popoludnie alebo večer u starej mamy/ babky v obave, aby bezo mňa netrpela.) Ja mu zas na to hovorím "veď len počkaj ešte chvíľu a uvidíš, že attachment parenting prinesie ovocie. Naše dieťa bude také samostatné, až sa budeš čudovať!" Len sa ma prosím nepýtajte, či som o svojich slovách 100%-ne presvedčená.
Vďaka Bohu aspoň za to, že si môžem bez nej odbehnúť aspoň na dve-tri hodiny cez deň. K zubárovi, na menší nákup, ku kaderníčke, do knižnice. Je to oslobodzujúce a veľmi si to užívam. Aj v pondelok som bola, kým s ňou moja mama chodila po vonku a zamestnávala ju kŕmením sliepok a polievaním záhrady. Pochodila som obchody, sebe kúpila legíny, tričko a šatku a dieťaťu za odmenu kopu oblečenia, hračky do piesku, bublifuk, aj lízanky. Tak mi povedzte, kto je tu vlastne od koho závislý?!
Som matka, ktorá je veľmi citlivá na plač dieťaťa. Hlavne svojho. Cítim sa zle psychicky aj fyzicky, keď moje dieťa plače. A myslím si, že ma táto vlastnosť ženie do osídel rodičovskej pasce, keď rodič dokáže v extrémnych prípadoch svojmu dieťaťu tolerovať kadečo, len aby bolo dobre. Nie, nie je to ok a aj ja sa musím poučiť z vlastných chýb a naučiť sa reagovať aj na plač vzdorovitý a trucovitý, dať dieťaťu hranice. Je to ťažké, verte mi.
Aktuálne riešim aj to, kedy a ako Veroniku odstaviť od materského mlieka. Bude mať dva roky, dojčí sa hlavne v podvečerných a večerných hodinách a skoro ráno. Niekedy veľmi často, stále dookola. Priznám sa, že už by som ju najradšej odstavila, mám na to milión dôvodov (nevynímajúc tie zdravotné), dojčenie mi už nevyhovuje, ale naopak unavuje ma a prekáža mi jej neprestajné budenie sa a prevaľovanie sa cezo mňa v posteli hore dole, aj stokrát za noc. ALE bojím sa jej vytrvalého plaču. Prípadne nejakej netušenej citovej ujmy. Na druhej strane mi je to aj trochu ľúto, veď som dojčenie vždy vehementne presadzovala a bránila celým telom. Najradšej by som bola, keby sa odstavila sama. To by som sa ale ešte asi načakala:)
Netuším, ako sa toto tu celé skončí. Ako dlho to ešte vydržím, či mi nepuknú nervy... Sama som zvedavá, čo život prinesie. Ale nemenila by som s nikým ani za ten svet!
3 komentáre:
Vierka, ja si myslím, že to všetko zvládaš perfektne - veď stíhaš popri všetkých aktivitách písať blog človeče:-). Jasné že určite robíš aj chyby, každá ich robíme, hlavne teraz pri prvom dieťati. Môj malý má 10 mesiacov a ja presne viem, čo by som urobila inak. Ale neľutujem tých chýb. On je vlastne dobré, spokojné dieťa. Plače minimálne, len ak sa udrie, alebo sa mu zdá, že je príliš dlho (rozumej cca 15 minút) ,,odložený" v postieľke. Inak na mňa pokrikuje a robí rôzne rozkazovačné posunky. A ja skáčem, ako on píska. A s mužom sa tiež často pohádame ako dve psiská. Od synovho narodenia sme sa pohádali viackrát ako za celý 18ročný vzťah(chodenie, žitie, maželstvo). Ale to je asi všade. Hlavne, že sa aj tak ľúbime. Ja ešte nie som schopná ísť ani ku kaderníčke, aj keď malý by sa mal u mojej maminy ako kráľ a vôbec by som mu nechýbala. Ale on mne áno. A tiež by som nemenila s nikým ani za celý svet. A čo sa týka kojenia, ak ju chceš odstaviť, dovolím si napísať kamoškinu skúsenosť. Len raz si natrela bradavky cesnakom, a keď sa malá pokúsila prisať, tak je povedala, že mliečko sa pokazilo. A bol pokoj. A attachment parenting prinesie ovocie. Na 100%. Tak neboj.
Vieročka moja, dobre robíš, neboj nič. Nikto nemá taký cit pre vlastné dieťa ako ty. Nerieš, samo sa vyrieši ;)
ps: v pondelok som doma, vidíme sa? ;)
Kočky, veľká vďaka...keby ste stáli teraz vedľa mňa, aj vás vystískam:)
Zverejnenie komentára