Nedávno som niekde čítala celkom zaujímavé konštatovanie, čo sa života s dieťaťom týka. Vraj prvý rok je zlý, druhý o čosi lepší, no a tretí je za odmenu. Celkom trefné, povedala by som. Takže ja som už za vodou:) Z Veroniky je už celkom samostatný tvor. Vie celkom slušne rozprávať, rozhodne jej nerobí problém o čokoľvek požiadať alebo čokoľvek odmietnuť - hlučne a nekompromisne, občas do toho zapojí celé telo. Hneď ako som otehotnela, sa sama a bez jedinej slzičky odstavila od materského mlieka, sama sa vie najesť a napiť z pohára, a to sa teda naozaj niekedy čudujem, koľko sa do nej zmestí. Vie sa sama vyzliecť, rýchlo a najradšej úplne donaha, s obliekaním sú ešte problémy, lebo zatiaľ je na ňu tých otvorov na tričku a gatiach priveľa. Nevadí, doladíme. Nepotrebuje plienky, po niekoľkomesačnom odmietaní nočníka a čúraní kade tade po podlahe ho zrazu jednu slnečnú nedeľu začala akceptovať a v priebehu dvoch týždňov sa odplienkovala. Plienky nepotrebuje ani v noci, nehody sú raritou. Vie pekne poďakovať, poprosiť, počítať do desať, rozoznáva základné farby, vie veľa jednoduchých básničiek a riekaniek, zaspievať Kukulienku alebo Kolo kolo mlynské, pomodliť sa Anjeliček, môj strážniček.
Čarovné obdobie...
Ale zasa aby ste si nemysleli, že sfúknutím dvoch sviečok na torte vašej ratolesti si môžete spokojne vyložiť nohy hore a oddychovať. To vôbec nie.
Už to nie je to maličké bábätko, ktoré sa bráni a protestuje jedine plačom. Dvojročné dieťa sa zásadne bráni vždy, v takmer každej situácii (hlavne keď je unavené), a v záchvate sebaobrany používa okrem nervy drásajúceho revu aj profesionálne údery rukami a nohami do najzraniteľnejších partií vášho tela, zuby a nechty, prípadne akýkoľvek predmet v jeho dosahu. A keď to nezaberá, zvolí útek - najradšej vonku medzi ľuďmi, nech má incident čo najviac svedkov, napríklad v obchode alebo v bezprostrednej blízkosti rušnej cesty. U nás sú tieto situácie vyprovokované okrem iného nedostatkom spánku hlavnej hrdinky, ktorá sa pred dvoma týždňami asi nadobro rozhodla, že cez deň nepotrebuje spať. Okolo druhej sa jej od únavy už krížia oči, ale do postele ani za ten svet! Zaujímavé je, že priamoúmerne s rastom únavy u nej rastie i hyperaktivita. V stavoch tej najväčšej vyčerpanosti je Veronika schopná vyliezť na luster a skočiť z neho salto dozadu, a to minimálne stokrát za sebou:) Nemusím vám hovoriť, že si na novú situáciu akosi neviem zvyknúť. Dlho mi trvalo, kým som sa zmierila so stavom, že naše dieťa chodieva spať okolo jedenástej večer, na jej denné spánky som sa tešila a vychutnávala si ich naplno a teraz toto! Večer síce zaľahne už o deviatej, pol desiatej, ale ja som po celodennej šichte unavená viac ako ona.
1 komentár:
Zverejnenie komentára