Práve som uspala Kiku, za oknami sviští vietor. Poriadne ufučaný den to bol. A upršaný, studený. Zavreté v bezpečí domova sme ho v pokojnej rutine strávili takmer celý. Až na svižnú prechádzku do potravín na konci susednej ulice a späť. Rožky, jogurty, cibuľa, párky, údená parenica, kinder mliečne rezy.
Krátke stretnutie s kamarátkou z jogy, ktorú mi lekárka kvôli refluxu zakázala. Škoda veliká, smutno mi za kolektívom, dobrá partia sme boli.
Do večera už len upratovanie, obiehanie kol detí, večera, rýchla sprcha, uspávanie a teraz ma čaká daľšie. A potom konečne kľud a priestor na vlastné záujmy.
Pristihla som sa pri tom, že napriek môjmu sťažovaniu, ako už nevládzem, ako ma kvári sociálna izolácia a deti vytáčajú, materskú si vlastne užívam. Žiadny zhon, nikam neutekám. Uvedomila som si to dnes skoro ráno, ked som sa o siedmej vrátila z odberu krvi u lekára a celý dom ešte spal, hoc v dedine to už žilo a takmer všetky okná svietili. Šuchla som sa pod paplon k zvyšku rodiny a nijaký časový posun sa nás netýkal. Spali sme do deviatej.
2 komentáre:
moja milá, len uívaj, nikdy nebolo lepšie...
Mas nadherne zvonceky, a mnam - shortbread.
Zverejnenie komentára