Odkedy je Veronika v škôlke, dni tak utekajú, že ich nestačím rátať. Škôlka... žiadna veľká dráma sa zatiaľ nekonala, na moje veľké prekvapenie. Neviem, či ju mám ešte očakávať, chodí tam už štvrtý týždeň a zatiaľ najväčšia kríza prišla na tretí deň, kedy došlo aj na srdcervúce náreky, že tam už nepôjde a učiteľku dá zožrať dinosaurovi. Našťastie bol piatok a Veron do pondelka na svoj plán zabudla. Nie že by sme škôlku doma neriešili. Riešime ju stále, každý večer, ale emócie slabnú a slabnú a slabnú a tie negatívne sú zrazu neutrálne a preklápajú sa do pozitívnych. Vždy pred spaním, keď je už unavená, rozoberáme, prečo by tam už nešla, čo ju hnevá, čo sa jej nepáči, preberáme to z každéhu uhla, vysvetľujem Veronke, že chodiť do škôlky je jej povinnosť, jej práca, že sa tam veľa naučí, spozná nových kamarátov, zažije kopec zážitkov a dobrodružstiev. A preberáme, čo sa ktorý deň stalo, rozpráva mi, či bola smutná a či plakala do vankúša, či spinkala a či jej chutil obed. Vie, že nie je hanba, keď jej je smutno za mamičkou a vypadne jej slzička. Vie, že keď sa vyspí a zje olovrant, hneď po ňu prídem. Vie, že päť dní v týždni sa chodí do škôlky a dva dni sa oddychuje, vtedy chodíme na výlety a užívame si čas pre rodinu, lebo sme všetci spolu. Vie, že keď príde zo škôlky, som jej a do večera ešte máme kopec času, aby sme sa spolu hrali a túlili.
Zatiaľ moje vysvetlenia akceptuje a moja stratégia spočívajúca v dlhotrvajúcich rozhovoroch funguje. Občas ju za dobré správanie - pani učiteľky zatiaľ chvália vo veľkom - prekvapím nejakým darčekom: kúpila som jej fixky, princeznovské šaty alebo šmolkovú zmrzlinu...
Som stopercentne presvedčená, že do škôlky štvorročné dieťa patrí a vidím na Veronike, ako veľmi jej to prospieva. Navyše, odkedy je v škôlke, popoludní sa u nás dvere nezatvoria a do večera tu má takmer vždy húf kamarátok:)
Čo ma ale prekvapilo, je spôsob prežívania stresu a jej samostatnosť. Naozaj ma pozitívne prekvapilo, ako rýchlo nabehla na denný režim, ktorý som jej ja predtým nedokázala vytvoriť. Nedokážem pochopiť, že Veronika bez reptania v škôlke každý deň spí. Naozaj zaspí, čo sa jej doma s výnimkou chorôb nepodarilo od dvoch rokov. A som veľmi šťastná, že sa nepotvrdili tie reči o jej závislosti na mne, keďže je vychovávaná kontaktne - dlho som ju dojčila, nosila, spáva stále s nami.
Naopak, moja kamarátka, ktorá je na dcéry veľmi prísna, dojčila ich krátko, odmalička spia samé vo vlastnej izbičke, občas ich dáva na stráženie do opatrovateľského centra, ...má so staršou dcérkou (sú spolu s Veronikou v jednej triede) veľký problém. V škôlke plače, vystrája pred každým spánkom a to doma bežne spávala poobede aj tri hodiny, pohrýzla riaditeľku, stále jej volajú zo škôlky, aby si po ňu prišla, lebo ruší iné deti. Ked prichádzam po Veroniku o tretej, malá už sedí kompletne oblečená a obutá v šatni a čaká maminu, hoci tá po ňu prichádza až po štvrtej. Je to trápenie. Nerozumiem tomu, lebo je inak veľmi samostatná, životaschopná, ale asi to chce iba čas adaptovať sa.
Nepovažujte tento príspevok za silné reči. Dnes je tak, zajtra onak. Nemám vyhraté, nemám patent na výchovu. V každom prípade vám dám vedieť, ako to ďalej prebieha. Držte palce.
6 komentárov:
Vieri, dúfam, že aj my to budúci rok dáme takto v pohode. Synček bude mať niečo vyše štyroch, tiež je vychovávaný kontaktne a je na mne dosť nalepený. No teda, ale keď si ho zase vezmú moji rodičia, tak sa na mňa vraj 2 - 3krát opýta, a je v pohode. Ja na kontaktné rodičovstvo nedám dopustiť. Kojiť sme síce nekojili, ale všetko ostatné od nosenia, túlenia, spania v jednej posteli ... sme praktikovali a doteraz praktikujeme. Teraz čakám druhé bábo a idem si kúpiť aj manducu. Predsa je to pohodlnejšie, ako držať dieťa stále na rukách. Tak nech sa Veronke darí.
To mi pripomenulo moje chodenie do skolky. To som teda vobec nemala rada. brr
Dani, blahoželám k ďalšiemu bábatku na ceste...kontaktné rodičovstvo je naj:) To, že si nekojila, nie je koniec sveta, dôležité je, že malý má v tebe kedykoľvek oporu. Veronika sa za posledný rok neuveriteľne osamostatnila. Už bola dokonca aj dvakrát po dve noci u starých rodičov bez nás, sama sa pýtala na prázdniny a zrejme by bez nás vydržala aj dlhšie. Skutočne som prekvapená, aká je samostatná. Čo jej ale zostalo, je taká plachosť a ostýchavosť. A veľká zodpovednosť, až priveľká, čo ma trochu mrzí. Vidím v nej seba, keď som bola malé dietko, koľko som sa trápila pre kadejaké hlúposti...a berie príliš vážne akúkoľvek autoritu, každé jej slovo...chcela by som v nej objaviť aj rebela, do života treba aj dávku odvahy, drzosti, trošku ostré lakte, to ona nemá... som sa rozpísala...však dám o tom niekedy príspevok...pozdravujem a užívajte jeseň v zdraví
Ahoj mačička, prečo si nerada chodila do škôlky? Ja som chodila až v piatich rokoch a milovala som svoju učiteľku "s bodkou" (mala znamienko na líci). Mám zo škôlky neuveriteľne veľa spomienok, mnohé sú strašne zábavné.
Ahoj mačička, prečo si nerada chodila do škôlky? Ja som chodila až v piatich rokoch a milovala som svoju učiteľku "s bodkou" (mala znamienko na líci). Mám zo škôlky neuveriteľne veľa spomienok, mnohé sú strašne zábavné.
Vierka, myslím, že Veronika je úplne super, ide si svojou vlastnou cestou, len ju podporujte, ona sa všetkému naučí, aj drzosti a ostrým lakťom. Tie dievčatá sú akosi citlivejšie na autority, toto mi vždy vadilo na našom školstve, na systéme, ktorý je nie demokratický, ale je autokratický. Ale už je veľa mladých učiteliek, ktoré to vidia a v rámci možností robia inak. Vidím to na mojej sestre, ktorá je špeciálna pedagogička a tie každodenné ,,boje" so starými kolegyňami, ktoré zamrzli v čase. Je skvelé, ako sa tie mladé baby a chalani dokážu prejaviť a prísť s novými postupmi a dokážu decká zaujať.
Krásnu jeseň želám.
Zverejnenie komentára