Pozitívne naladená

Október v poslednej tretine. A vonku to už vyzerá poriadne jesenne. Máme plnú záhradu opadaného lístia. V kvetinárstve na konci ulice som nakúpila vres a vyzdobila ním okenné parapety. Aj jesenný venček som si sama vyrobila. Aj tekvice máme.
Teraz chodím veľmi rada so psom večer von. Jednak je už tma, svietia lampy a vzduch dobre vonia po dreve pálenom v krboch, jednak rada nazerám ľuďom do okien. Tá atmosféra... Cez nedovreté žalúzie vidieť, že takmer v každom dome sa svieti, všade večerajú. Asi. Jesenne vyzdobená je celá ulica. Všade vidím chryzantémy, vresy, ozdobné kapustoviny, tekvice, gaštany, lampáše a sviečky.
Má to svoje čaro. A do toho ešte ten chladný vzduch, prípadne jemné mrholenie či vietor. Moje počasie:)
Inak, ešte stále zbierame gaštany, ale už iba mierne z kapacitných dôvodov. Tento rok ich je neúrekom.
Stále si doma posúvame choroby. Minulý týždeň Veronika doniesla nejaký vírus. Prudko soplila asi dva dni a potom štafetu prevzala Kristínka. Tú to chúďa drží dodnes. Cez deň ešte ako tak, ale keď zaľahne, pre ten strašný kašeľ sa nevyspíme nikto. V lekárni ma už dôverne poznajú.
No a s tou  škôlkou som to asi prechválila. Odkedy bola Veron chorá, celé sa to pokazilo. Po desaťdňových prázdninách nechcela ísť do škôlky ani za svet. Večer a ráno nám robí doma scény, v škôlke nie, tam si nanajvýš tíško pár minút poplače. Riešila som to už aj s učiteľkami, tie tvrdia, že je veľmi dobré dievčatko a nie sú s ňou žiadne problémy. V kolektíve sa cíti dobre, zapája sa, hrá sa, má kamarátov. Minulý týždeň bol J. pracovne pár dní preč a veruže som mala vážny problém vzpierajúcu sa ju ráno obliecť, nasadiť do auta a odviezť do škôlky. Navyše ešte aj s Kristin u zadku. Vonku lialo ako z krhly, ja som vliekla obe deti spotená ako myš ešte pred vstupom do škôlky. Prišli sme tam, Veronika zrazu nasadila profesionálny úsmev číslo päť, vyzliekla si bundu, obula si papučky, bez protestov odtancovala do triedy a zakričala mi s úsmevom: "Pápa, mama, maj pekný deň!"
Herečka. Skoro ma piclo. (A prezradím ešte, že ocko ju upláca punčovými rezmi:) Uvidíme, ako dlho to bude na ňu platiť.)

Náročné dni sú to, ale aj celkom zábavné. Niekedy mi je do smiechu, keď vidím, ako Veron plače pre nejakú "prkotinku" a Kristínka zborovo s ňou, lebo má pocit, že sa patrí podporiť ju v tom. A tak vrieskajú obe a ja mám neviditeľné štuple v ušiach. Len tam tak stojím a predstavujem si, aké to bude fajn o rok. Napríklad. A navyše, keďže mám pamäť ako slon a veľmi dobre sa pamätám hlavne na pocity, ktoré som mala v detstve, na všetky tie krivdy a ublíženia, ale aj radosti, vidím v tom Veronikinom prejave SAMU SEBA. Dôverne sa spoznávam a dojíma ma to. Ona je JA. Toľko po mne podedila, nestačím sa diviť.Spoznávam samu seba aj v diskusiách, ktoré spolu večer pred spaním vedieme, aj v tých nekonečných analýzach rôznych situácií, ktoré odo mňa stále vyžaduje:)

Ale aby som sa zasa stále len nesťažovala a neriešila, musím sa priznať, že túto jeseň sa cítim dobre a veľa si robím radosť. Čítam, aj film sa občas podarí pozrieť si, mám veľa kamarátok, s ktorými som stále v kontakte, cvičím, tvorím, píšem, učím sa anglicky aj nemecky (to, čo som na md zabudla), jem samé dobré veci, kupujem si drobnosti pre potešenie. Konečne mám gumáky. Moje prvé, odkedy som dospelá. Fakt!A novú kabelu. A ďalší darček pre dievčatá pod stromček ukrytý vysoko v skrini.
A dnes mi doviezli novú umývačku. Aj to poteší.
A v hlave kopec nápadov. Pozitívne naladená, to sa mi takto na konci októbra bežne nestáva, musím si to užiť.

Majte pekný zvyšok týždňa.