Sama, sama, ja sama

Celý týždeň je J. pracovne mimo domu, s dievčatami som sama. Poviem vám, vôbec nezávidím rodinám, v ktorých otcovia pracujú v zahraničí, resp. ďaleko od domova, ani maminám samoživiteľkám. A ešte keď nie sú starí rodičia či iní príbuzní poruke, je to "o hubu".
Aspoň, že nežijeme niekde na samote u lesa, ale sme obklopení susedmi ochotnými pomôcť, keby dačo. To jediné ma upokojuje.
Ďalšia znepokojivá vec, ktorú som zistila, keď je muž mimo domu, je tá, že sa nevyznám v technických veciach. Keby dačo "buchlo", zase mi pomôže jedine nejaký sused. Príklad z praxe: Včera som nečakane musela zavolať inštalatéra, keď záhradník po namontovaní novej riadiacej jednotky zavlažovania zistil, že prívodná rúrka vo veľkom tečie. O to sa samozrejme postaral Chip, ktorý ju na mnohých miestach prehrýzol. Inštalatér prišiel a pýtal sa ma kadejaké čudné veci. Či z rúrok na jeseň vysávame vzduch. Či dávame pravidelne dole ventil a tesnenie. Či máme zavlažovanie napojené na nejaký počítač... A či mu môžem vytočiť na mobile manžela. No nemôžem, práve prednáša na Ukrajine:)
Bol to celkom sympatický človek, ale pred odchodom ma "sprdol", že by som mala vedieť základné veci. Kde sa dá zastaviť voda, plyn, vypnúť elektrina a pod.
Kde sa dá zastaviť voda, celkom náhodou už viem:) Lebo asi pred dvoma mesiacmi pri strihaní stromov záhradníkovi rebrík zavadil o vonkajší ventil, ktorý sa utrhol a voda striekala vo veľkom kade tade. V panike som si vtedy spomenula, že manžel zastavuje vodu v šachte pred domom.
Ale na ostatné sa musím spýtať.
Nie som technický typ, čo je veľakrát na škodu. Napríklad také ovládanie auta je pre mňa hotová španielska dedina. Jazdím iba na automate, radiť už dávno neviem, preto viem šoférovať len jedno z našich áut. A keď sme menili Peugeot za Hyundai, tak mi dlho predlho trvalo, kým som si osvojila niektoré funkcie. Ako ladiť rádio, ako zapnúť hmlovky alebo zadný stierač, ako otvárať a zatvárať okná. Kým som sa to nenaučila, otvárala som miesto okien celé dvere. Aj policajtom:))) Aj udivenej susede, ktorá mi vraví, "však tie gombíky musíš stláčať dodola nie ťahať nahor". A bolo!

Tento týždeň je fakt náročný na organizáciu aj na moje nervy. Úplne najťažšie sú rána a večery.
Ráno musím so sebou do škôlky ťahať aj Kristínku, čo sa nie vždy stretne s pochopením. Včera sa rozhodla, že ona si chce navliekať korálky a nikam nejde. Na protest sa niekoľkokrát za sebou vyzliekla donaha. Nervy mi tiekli, násilím som ju pripútala v autosedačke a nechala sedieť v otvorenom aute revajúcu ako tur, kým som sa narýchlo obliekala a obúvala. V pondelok sme zasa až pred škôlkou zistili, že sme doma nechali ruksak s pyžamkom, tak sme sa museli vrátiť, lebo Veronika odmietala vystúpiť a ísť do škôlky len s ubezpečením, že jej ho neskôr prinesiem, lebo tak či tak o hodinu má v tej istej škôlke Kristínka zápis. V utorok poobede zas Veron až na angličtine zistila, že si v škôlke zabudla obrázok a chytila taký hysák, že deti ani učiteľka nechápali. (Vlastne ani ja, hoci divadlo tohto druhu máme doma každý tretí deň, väčšinou večer po desiatej.)
Kristínka sa mi zas  pociká niekde, kde sa to najviac nehodí, aby som mala kopec upratovania navyše. Pustí to na puzzle alebo do rozhádzaného lega! Moje nervy zlaté:)
A večerné venčenie Chipa tiež stojí za to, už nás pozná celá ulica. Ráno venčím len s Kristínkou, keď je už Veronka v škôlke, ale večer sa prechádzame celý ansámbl. Každá ideme iným smerom, do toho Chip ťahá na vôdzke ako blázon a ja som kvôli nemu nechtiac nútená imitovať pohyby Mr. Beana. Potom zas chcú obe psa viesť a nedajú si vysvetliť, že keď ich potiahne,vytrhne sa  im a ujde alebo sa ony natiahnu na ceste v celej svojej kráse a odrú si kolená. Prinajlepšom.

Ale zas aby tento príspevok nepôsobil úplne antikoncepčne:)
Keď ich konečne dostanem do postele, umyjeme zuby, prečítame rozprávky a spol., ja si ľahnem najprv ku Kike a potom k Veroničke. V noci postele ešte niekoľkokrát prestriedam, aby to bolo spravodlivé, a je mi fajn, keď sa k nim môžem túliť a načúvať, ako pokojne dýchajú.
A hoci som teraz na všetko sama, stihla som si aj nafarbiť vlasy, aj urobiť pedikúru, aj prečítať knihu, aj všetky časopisy, čo mali na pulte v potravinách. Aj navariť, aj napiecť, aj u zubára s Kikou u zadku som bola, aj som ju do škôlky zapísala, aj na zmrzline sme všetky tri boli:)
Supermatka ani zďaleka nie som, už týždeň ma čaká kôš nevyžehleného prádla schovaný v skrini, aby som sa naň nemusela stále dívať, ale aj tak som so sebou zmierená.
Všetko je fajn:)