Hrdinka

Ani dinosaura sa nebojí!

Tak si moje staršie dieťa dnes zas po čase rozbilo koleno.
Rev na celú ulicu. Neutíšiteľný a o to väčší, keď slečna zistila, že ranu treba vyčistiť a prelepiť.
To už ryčala aj tá druhá - mladšia, veď keď sestre ubližujú, treba zasiahnuť.
A potom začala plakať ešte aj tá tretia, ktorá bola u nás v tej chvíli práve na návšteve.
Lebo empatia. A možno aj trochu strach, že čo sa to vlastne deje.
K vlastnému počudovaniu som to prežila celkom v pokoji. (No dobre, trošku som sa hanbila, lebo návšteva nechápala.)
Bojovala ako lev, ale ranu sme napokon predsa len vydezinfikovali Betadinom a prelepili náplasťou. Bielou, lebo tie s rozprávkovými motívmi boli na ranu takých rozmerov primalé.
Teraz je hrdinka. Už spí, ale celý večer som nepočúvala o ničom inom, len že zajtra pôjde do škôlky s náplasťou a že sa jej zle chodí, že nevie zohnúť koleno, nedá sa jej sedieť v tureckom sede, ani skákať a že sa jej deti asi budú smiať. Rozoberala to dôležito z každej strany a mne bolo trochu smiešne, lebo som si spomenula, ako som to v jej veku prežívala ja. Rovnako.
Čo som sa naplakala kvôli trieskam zapichnutým tesne pod kožou na ukazováku, kvôli otlakom, štípancom, škrabancom a odreninám! Asi by nebolo správne chcieť od nej, aby bola v piatich rokoch iná. Ošľahaná skúsenosťami, rozvážna a silná:)))

Má právo reagovať detsky, len už teraz sa máličko obávam, čo sa bude diať o pár dní. Začali sa jej totiž kývať dolné jednotky!

Rozhodne bude veselo:)

Nie som si istá, či nezvolím rovnakú stratégiu ako Kika:)  Radšej zavriem oči a otvorím ich až po boji:)